„Priateľ je ten, kto sa spolu raduje z dobra, ktoré sa dostane druhému, a kto spolu s ním cíti bolesť, keď má zármutok, nie azda z nejakého iného dôvodu, ale iba kvôli nemu,“ povedal grécky filozof Aristoteles. Koľko takých priateľov máte? Koľko ich je naozaj skutočných? Kto je vlastne naozajstný pravý priateľ a ako ho spoznáme?

Obmedzený počet

Podľa niektorých výskumov môže mať človek nielen obmedzený počet veľmi blízkych priateľov, ale dokonca aj obmedzený počet známych, s ktorými akokoľvek komunikuje. Experti z Oxfordu na čele s profesorom Dunbarom tvrdia, že ľudský mozog nedokáže mať viac ako 150 kamarátov. To je maximum ľudí, s ktorými je schopný súbežne udržiavať bližší vzťah. Pre viac jedincov nemá mozog kapacitu. Do tohto množstva patria členovia užšej aj širšej rodiny, kamaráti, priatelia, známi, susedia a kolegovia.

Toto číslo, ktoré nazývame Dunbarovo, však nemá so skutočným, pevným a hlbokým priateľstvom medzi dvoma jedincami nič spoločné. Intenzívne vzťahy je mozog schopný súbežne vytvárať s minimom jedincov. Dôvod je jednoduchý. Intenzívne, hlboké vzťahy sú náročné. Vyžadujú veľa času, starostlivosti, pozornosti, pochopenia a tolerancie, a to neporovnateľne viac ako vzťahy povrchnejšie. Stojí za to ich udržiavať, ale musí sa na nich pracovať. To sa však nedá zvládnuť vo väčšom množstve.

Nadovšetko je v tomto smere dôvera. V súčasnosti býva priateľstvo najčastejšie definované ako trvalý vzťah založený predovšetkým na pozitívnych emóciách a dôvere. Podľa súčasných odborníkov je pre priateľstvo okrem uvedenej dôvery veľmi dôležitá práve rovnováha. Ak požadujeme alebo očakávame od svojich priateľov určité správanie, musíme byť schopní to isté poskytnúť aj im. Ak toho nie sme schopní a preváži naše sebectvo, priateľstvo sa skončí hneď, keď si ten druhý uvedomí, že ho len využívame a nič mu nevraciame. Tým, pochopiteľne, nemyslíme hmotné dary, ale starostlivosť a pozornosť.

Vplyv veku a pohlavia

Podoba priateľstva sa mení vekom. Niečo iné potrebujú a očakávajú od svojich priateľov a kamarátov deti, niečo iné dospievajúci a niečo iné dospelí. Detské priateľstvá by sa dali prirovnať k tomu, čo Aristoteles označil ako priateľstvo pre zábavu a pre úžitok. Deti potrebujú kamarátov, ale vo vzájomných hrách a interakcii s nimi sa priateľstvu ešte len učia. Skúmajú a ochutnávajú vzťahy a zisťujú, čo je dovolené, čo nie, za aké správanie si vyslúžia úctu, za aké môžu očakávať zo strany rovesníkov sankcie.