O panických atakoch alebo inak povedané záchvatoch paniky ste už asi počuli. Okrem toho, že vedia poriadne znepríjmeniť život, pri ich neskorom odhalení môžu byť aj nebezpečné. O ich príčinách a spôsobe, ako sa s nimi vyrovnať, sme sa porozprávali s akreditovanou gestalt terapeutkou Helgou Palušovou. Aké sú jej rady?

Akreditovaná gestalt terapeutka Helga Palušová, ktorá pôsobí v Bratislave a vo Viedni. Pracuje integratívnym štýlom a je stotožnená aj s princípmi logoterapie (dôležitosť nájdenia zmyslu života pre psychické zdravie) a humanistickej psychológie (človek a jeho prežívanie ako najvyššia hodnota). Verí, že oslovovaním zdrojov podpory a kompetentnosti človeka, sa celkom prirodzene zmenšuje to, čo je nefunkčné.

Čo sú to panické ataky? Ako to vyzerá, keď sa také niečo ľuďom stane?
Vyzerá to dramaticky. Je to typická črta panických atakov. Môžeme povedať, že je to akási vyšpičkovaná úzkosť, ktorú už človek nemá pod kontrolou. Človek už nevie „zatajiť“ že sa nemá dobre, alebo že sa bojí, je to niečo, čo má nad ním prevahu. Prvé panické ataky končia obvykle na pohotovosti.

Znamená to, že ataky sa u človeka, ktorý nimi trpí, opakujú?
Áno, keď je to nové, človek spanikári a zľakne sa. Na to, aby vedel panický atak zvládnuť, musí ho poznať, rozumieť mu a ideálne dochádzať na te- rapiu. Tam ho edukujú, vysvetlia mu, čo sa deje, popíšu rôzne techniky, ako si v takomto prípade dokáže pomôcť a ako to môže zvládnuť.

Má tento problém aj nejaké viditeľné fyzické prejavy?
Áno. U každého sa môže prejavovať inak, ale väčšinou je to veľmi podobné ako pri úzkosti, teda potenie, zrýchlené dýchanie, človek môže byť v kŕči alebo, naopak, môže byť paralyzo- vaný. Ľuďom je zle, zle sa im dýcha, boja sa, že zomrú, že toto je ich posledná minúta, že nad svo- jím životom už stratili kontrolu.

Ako teda vieme rozlíšiť úzkosť od panického ataku?
Ľudia, ktorí úzkosťami trpia, poznajú signály a prejavy úzkosti. Vedia, že toto teraz musím predýchať, dokážem si s tým poradiť, niekomu napríklad pomáha byť sám, vyhýbať sa pre neho rizikovému prostrediu, spúšťačom, stresovým situáciám. Je to ale stále niečo, čo je kontrolova- teľné, zvládnuteľné. Ak ale organizmus pritvrdí, reakcia je silnejšia a človek nemôže dýchať, to už sa kontrolovať nedá. Hučí mu v hlave, má rozostrené videnie, trasú sa mu ruky. Bezpečnostné systémy jeho organizmu rozblikajú výstražné červené svetlo, alarm.

Je to teda niečo ako varovanie?

Samozrejme. Telo nám ukazuje, že dosť, hovo- rí nám, aby sme si už konečne všimli, že niečo nie je v poriadku, že niekde je niečo preťažené. Je to pomyselná posledná páka, ktorú psychika na človeka vytiahne.

Človek si pred tým nevšimne, že sa s ním niečo deje?
Z dlhodobého hľadiska väčšina ľudí nevníma varovné signály. Ak sa necítia dobre, predpokladajú, že je to prechodné a že to je niečo, s čím si poradia. Každý má hranicu tolerancie nastavenú inak. Veľa ľudí nechce pátrať po príčine, nechce niečo boľavé ešte viac rozpitvať.

Ak nás psychika pred niečím varuje, hovorí stop, odkiaľ mám vedieť, čo vlastne nemám robiť, čomu sa vyhnúť?
To je dobrá otázka. Toto je už vec terapie. Človek s týmto problémom sa má zle, je vysoko motivo- vaný nájsť ten pôvodný spúšťač, identifikovať problém. Niekedy stačí zopár mesiacov terapie na zorientovanie sa. Väčšinou sú panické ataky nespracované „strachy“, spôsobené nevyváženosťou výkonovej a vzťahovej roviny osobnosti. Človek je samostatná jednotka, individualita, ale aj člen skupiny. Ako indivíduum musí podávať dobrý výkon, aby prežil. Ako člen skupiny musí spolupracovať, aby niekam patril, bol akceptovaný, aby takisto prežil. V dnešnej liberálnej spo- ločnosti je na nás vyvíjaný tlak, aby sme boli výkonnejší, schopnejší. Málokedy sa hovorí o tom, že človek nie je len tiger, ale aj ovca. Že nie je len individuálna jednotka, ale sme stádovitý druh.