Deti a my - Claim
Vzťahy na moderný spôsob: Prinášajú slobodu a voľnosť, ale aj sklamanie

Chodíte spolu, možno ste aj manželia a máte deti, ale nežijete spolu a dávate si voľnosť. Vy bývate na jednom konci republiky, on na druhom. Doma sa stretávate len občas a nikdy by vám nenapadlo vypytovať sa: kto, kde, s kým a ako. A ani vášho partnera. Ako žijete, s kým trávite čas, to je vaša vec. Vitajte vo svete moderných vzťahov. Môžu fungovať?

Voľné vzťahy, v ktorých dvaja síce patria k sebe, ale súčasne si dávajú voľnosť, v ničom sa neobmedzujú a voľnosť hlásajú dokonca aj v sexuálnom živote, sú bežnou súčasťou modernej spoločnosti. A nielen u generácie medzi dvadsiatkou a tridsiatkou alebo krátko po nej. Takisto sa správajú aj mnohé manželské páry po dlhých rokoch spolužitia. 

„Pre mladých, aktívnych a na zážitky orientovaných ľudí môže stály verný vzťah predstavovať mnohé obmedzenia a nie je teda dôvod, prečo sa do neho vrhať. Generácia päťdesiatnikov je zasa vo veku, keď jej príslušníci splnili všetko, čo sa od nich očakáva, majú kariéry, domy, deti, ale pretože v tom nie sú úplne spokojní, prehodnocujú, čo ďalej so životom,“ hovorí psychologička Alex Doležalová.

Podobné krízy zažívali aj generácie našich rodičov alebo prarodičov. Rozdiel bol v tom, že spoločnosť nič také netolerovala: rozvod bol hanba, milenky a milenci sa schovávali, ako sa to len dalo, o nevere sa nehovorilo. „A aby toho nebolo málo, ľudia zostávali v manželstvách aj z ekonomických dôvodov,“ dodáva psychologička Zuzana Lišková a pokračuje: „Demokratizácia spoločnosti uťala tieto tlaky a umožnila žiť ľuďom podľa ‚vlastného receptu na šťastie‘ bez toho, aby sa na nich niekto pozeral cez prsty.“

Chodíme spolu, alebo nie?

Sloboda, voľnosť, tápanie, objavovanie, užívanie si, nezáväzný sex, to všetko je zábava, ale len do určitej chvíle. U žien väčšinou dovtedy, keď sa ocitnú pod tlakom biologických hodín. V tej chvíli už neostáva čas na omyly a pátranie, chceme vedieť, na čom sme.

„Niektoré ženy potom doslova zo dňa na deň zisťujú, že by bolo fajn sa na niekoho uviazať, splodiť dieťa, mať verný stály vzťah. Problém je, že muži okolo tridsiatky nemajú ani najmenší dôvod chcieť tento druh vzťahu a zakladanie rodiny s tým spojené. Dnešní muži majú potrebu splodiť potomka až okolo štyridsiatky, takže ak si chce žena začať vzťah s rovesníkom, nemá veľmi z čoho vyberať,“ hovorí Alex Doležalová. 

S pocitom, že im odchádza vlak, potom veľa žien preskakuje z nezáväzného užívania si do vzťahov, o ktoré stoja pre biologické hodiny tak veľmi, že sú ochotné zo strany partnera tolerovať rôzne formy spolužitia. Hlavné totiž je, že niekoho majú. Odtiaľ pochádzajú všetky vzťahy, nad ktorými krútime hlavou, ako sa taká „úžasná, krásna, múdra, vzdelaná a podobne“ mohla dať dokopy s takým naničhodníkom. Ako? Stačí, aby ten naničhodník dodal ilúziu opory a rodiny.

„Ak ide o generáciu mladých žien okolo tridsiatky, sledujem v praxi aj veľa takých, ktoré dobrovoľne nedobrovoľne tolerujú partnerovi ďalšie priateľky a dúfajú, že až sa ich muž vybúri, bude len ich a navyše vzorný manžel a otec. To môže vyjsť, ale aj nemusí,“ hovorí Alex Doležalová. 

Otvorené manželstvá

Otvorené manželstvá sú zasa trochu iná kapitola. Nemýľte si ich s neverou, v tomto type vzťahu – logicky – žiadna neexistuje. Partneri si dobre rozumejú, aj spolu (možno) žijú, ale bez akýchkoľvek obmedzení, čo sa týka i sexu a čo obe strany tolerujú. Pretože odborníci tvrdia, že biologicky nie sme naprogramovaní na monogamný vzťah, muži ani ženy, na prvý pohľad to vyzerá ako možná forma spolužitia. 

„Po otvorenom manželstve túžia najmä muži so svojimi prirodzenými snami, že budú mať v posteli celý svet. Ale ani niektoré ženy ho neodsudzujú,“ vysvetľuje psychologička. Problém je ten, že takmer nikdy sa vo vzťahu nezíde dvojica, ktorá by mala o otvorenom manželstve úplne rovnakú predstavu. 

Na model otvoreného vzťahu dnes väčšinou pristupujú ľudia okolo päťdesiatky, ktorí majú za sebou dlhé manželstvo. U nich však platí, že hoci si môžete všetko dôkladne naplánovať a s partnerom rozobrať do najmenších podrobností, realita bude vždy trochu iná. 

Pochopiteľne, najväčším nebezpečenstvom je, že nepôjde len o sexuálne spestrenie, ale že sa druhý z dvojice zamiluje. Príroda nás síce nevybavila monogamiou, ale ako ľudia, našťastie, nemáme len pudy. Máme aj mozog, vďaka ktorému by sme mali dokázať „volanie prírody“ ovládať. Keď to jeden z partnerov nezvládne a prehovorí druhého na model voľného manželstva, skôr či neskôr nastane problém. 

Byť single je v kurze

Štatistiky ukazujú, že na Slovensku aj v Českej republike stále stúpa počet slobodných ľudí – bez stáleho partnera. Znamená to azda, že smerujeme k spoločnosti sólohráčov, kde partnerský vzťah sa bude rovnať stráveniu spoločnej noci v byte jedného alebo druhého zúčastneného v piatok v noci a možno ešte v sobotu ráno? 

Psychologička to tak pesimisticky nevidí. „Sme sociálne bytosti a prirodzenosť nám velí, že je lepšie byť v páre ako sám. Len sa menia spôsoby nadväzovania a udržovania vzťahov. Vzťahy už nie sú na celý život, je úplne bežné, že ľudia majú v živote dva až tri vážnejšie vzťahy alebo manželstvá, že splodia deti s dvoma a viac partnermi a nežijú podľa zavedeného scenára v jednej domácnosti s jedným človekom celý život.“ Pribúdajú aj manželské zväzky, kde dvaja už síce nie sú spolu, ale pritom nie sú rozvedení. Dôvody sú najčastejšie ekonomické, niekedy aj časové.

Z prieskumov tiež vyplýva, že Slováci a Česi sa tomuto trendu prispôsobujú a vo všeobecnosti tolerujú atypické vzťahy. Tým sa podľa Zuzany Liškovej síce výrazne rozšírila ponuka príležitostí na rôzne typy spolužitia, na má to aj svoju odvrátenú stránku. Tú podľa psychologičky predstavuej fakt, že sa výrazne znížila ochota viazať sa a prekonávať partnerské krízy. „Ľudia sa potom rozchádzajú pre drobnosti, aby zahájili nový vzťah. Sľubujú si od neho veľa, ale väčšinou je opäť len dočasný,“ hovorí. „Žijeme inak, to však neznamená, že sme prestali veriť na lásku, práve naopak,“ uzatvára.