To, že človek je tvor spoločenský a bez vzťahov a kontaktu nedokáže prežiť, je známa vec. Sociálna deprivácia je takou vážnou diagnózou, ako tie najťažšie zdravotné ochorenia. 

Medziľudské vzťahy sa nenadarmo považujú za najväčšiu školu v živote. A to aj preto, že ich nedokážeme nemať a zároveň v nich nedokážeme nájsť rovnice, logické pravidlá. Často nás práve vzťahy mätú, zneisťujú. Na druhej strane vďaka nim potom dostávame možnosť spoznávať svoje menej zjavné či predvídateľné stránky. Čo keď to „negatívne“, čo priťahujeme, môže poukazovať na naše vnútorné nastavenie? A naopak, čo keď úsmevy, ktorých sa nám dostáva, odhaľujú našu vnútornú radosť a náladu?

Rozpad dlhodobého vzťahu

Keď sa rozpadne dlhodobý vzťah alebo manželstvo, väčšina zo zúčastnených nevidí svetlo na konci tunela. Veľmi často to býva rovnako náročné pre obe strany – bez ohľadu na to, kto opúšťa a kto je opustený. V našej spoločnosti sa drukuje tomu, kto je považovaný za obeť. Okolie často posudzuje, na ktorej strane je väčšia vina a kam sa teda má postaviť. Koho treba „zachrániť“, podoprieť, podporiť. Vo všeobecnosti radi podávame záchrannú ruku, dobre nám robí byť nápomocní. Často ľutujeme slabého, ublíženého.

Tu je podstatnejšie uviesť, že pri rozpade dlhodobého vzťahu obe strany vystupujú z čohosi známeho, opúšťajú, síce väčšinou už nie vyhovujúce, ale minimálne z pohľadu spoločných vzorcov a návykov, bezpečné prostredie. Podstúpiť takúto zmenu, ktorá je takmer po každej stránke spojená so smútkom, pocitom straty, viny či neúspechu, znamená vysokú záťaž, vypätie či stres.

Potreba byť potrebný

Vo všeobecnosti sa ako ľudia lepšie cítime v situáciách, kde sme potrební, či kde sa od nás dokonca očakáva, že prispejeme k záchrane. Je to krásna, dôležitá ľudská vlastnosť, bez ktorej by sme ťažko dokázali ako ľudská komunita prežiť alebo fungovať. Aj toto, ako nakoniec všetko v našom duálnom vnímaní sveta, má však svoju polaritu/opačnú stránku pohľadu. Aj tu je zjavná. Prejavovaním ľútosti, potrebou pomôcť či zachrániť sa pomerovo vlastne dostávame nad druhého človeka, ktorého vnímame ako toho, čo je v núdzi.

Ten, kto pomáha, stojí vyššie než ten, komu sa pomáha. Ten, kto podá pomocnú ruku, ju vlastne podáva niekomu, kto je slabý. Pomoc druhému (bez podceňovania tohto krásneho ľudského prejavu spolupatričnosti) je takmer vždy spojená s tým, že spolu so zdvíhaním toho druhého nepriamo zdvíhame či povyšujeme samého seba. Rastieme, stúpa nám sila, energia. Robíme čosi dôležité, hodnotné, zmysluplné.