Ako mladí vášnivo diskutujeme a do krvi obhajujeme svoje názory na všetko, čo nás zaujíma od životného prostredia, náboženstvo až po šport. A potom sa to kdesi zlomí a z mnohých neohrozených debatérov sa stanú chronickí „pritakávači“ a majstri zákulisných operácií. Prečo je pre nás v dospelosti taký problém otvorene prejaviť nesúhlas? A ako dostať iného človeka na svoju stranu?

Ako sa rodia tiché dohody

Na jednom póle sa nachádza chronický pritakávač a na druhom neohrozený rebel, ktorý sa zo zásady netají svojou mienkou. Hoci každý z nás inklinuje k jednému z týchto extrémov, pozície meníme podľa momentálnej situácie. Ak budú príbuzní na rodinnom obede zle hovoriť o niekom, kto je nám sympatický, možno si v tej chvíli necháme svoj názor pre seba – nechce sa nám rozčuľovať, pretože už aj tak sme unavení a ešte nás popoludní čaká veľa práce.

Je to tak, s vekom pribúdajú rafinovanosť a komplikácie. Dieťa je prirodzene asertívne, vie bez veľkých rozpakov žiadať aj odmietať a nemanipuluje. Stačí mu však dostatočne dlho a často opakovať vety ako: „Mlč, keď hovoria dospelí“, „Neskáč do reči“, „Správaj sa slušne“, „Buď dobrý, inak ťa nebude mať nikto rád“ a dieťa sa veľmi rýchlo naučí nedávať najavo, čo chce, nebrať vážne svoje potreby, prípadne na ne úplne zabudnúť, a hlavne nevyjadrovať sa. Žiadni rodičia nie sú osvietení, takže postihnutí sme všetci, niekto menej, iný viac. Našťastie, mladosť predsa len „dáva krídla“.

„A potom po škole, tvárou v tvár realite dospelého života, často aj tí najväčší bojovníci zapadnú do konzumnej spoločnosti alebo celoživotne zotrvajú v pozícii rebela, ktorý si stojí za svojím, ale spoločnosť ich nezriedka zmetie,“ hovorí psychologička Jaroslava Kušnierová. Neznamená to, že sú nutne nešťastní, ale žiť s nálepkou „toho problémového a konfliktného“ nie je pre každého. „V mladosti toho veľa nevieme. Netušíme, čo všetko sa nám môže stať a nestrachujeme sa toľko. Sme teda otvorenejší,“ pokračuje psychologička.

Otvorenosť má svoje klady

Psychologička Amy Brunellová z Ohio State University v štúdii, ktorá skúmala dopad postoja voči sebe samému na partnerský vzťah, tvrdí, že ak sme k sebe úprimní, dokážeme reagovať prirodzenejšie a pre partnera dôveryhodnejším spôsobom. Čo, pochopiteľne, zvyšuje hodnotu partnerského vzťahu. „Byť k sebe úprimný neznamená vzájomne si tolerovať všetky svoje chyby a neresti. Je potrebné si tiež uvedomovať svoje možnosti a oblasti, kde sa môžeme zmeniť,“ hovorí odborníčka.