Teraz úprimne: Ktorá z nás pri rannom pohľade do zrkadla zajasá nad tým, čo tam uvidí? Ktorá z nás sa nikdy neporovnávala so spolužiačkami a kolegyňami z práce a nepripadala si veľmi malá, veľká, tučná, chudá? Prečo je nám vlastné podhodnocovať sa? A ako si konečne uvedomiť svoju fyzickú krásu?

Vyhlásiť „som pekná“ je pre väčšinu z nás neprípustné, znie to predsa tak povýšene a povrchne! Akoby bola spokojnosť so svojím zovňajškom previnením. Čím to je, že také množstvo žien má také nízke sebavedomie? A prečo nedokážeme oceniť svoju ženskosť a atraktivitu?

Psychologička Jarmila Klímová na úvod hovorí, že si zamieňame termín sebavedomie a sebahodnotenie. „Vedomie seba samého je niečo, čo nie je možné klasifikovať na škále jeden až desať, je to vedomie niečoho svojho, vlastnej osobitosti.  Naopak, sebahodnotenie vychádza z porovnania sa s okolím a z toho, ako naň chceme pôsobiť,“ upozorňuje. Podľa terapeutky v našej neschopnosti vnímať a oceňovať svoju fyzickú krásu úlohu zohráva niekoľko vecí.

U dievčat zvlášť. Byť skromná sa tu dlhodobo berie ako jednoznačné plus. Druhá vec je však to, ako sa prezentujeme navonok. Verejne prejavované nízke sebavedomie totiž môže byť tiež účinná spoločenská taktika. Keď znehodnotíme samých seba, rastie šanca, že nám to okolie začne vyhovárať. A stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, časom jednoducho uveríme svojim vlastným slovám.

Krása = hlúposť

Fyzická krása sa v spoločnosti vníma tiež ako niečo, čo je zadarmo, k čomu ste sa nemuseli dopracovať usilovnosťou a schopnosťami. Teda ako niečo, čo nie je hodné oceňovania. K spomenutému konceptu pridajme fakt, že na fyzickú krásu sa často nazerá ako na niečo povrchné. Spoločenská skratka potom vyzerá nasledujúco: krásna rovná sa hlúpa. Sme zvyknutí oceňovať krásu modeliek a zároveň pochybovať o ich inteligencii. A rovnako tak upodozrievať všetky úspešné a krásne ženy, že za ich úspechom stoja nie ich schopnosti a zručnosti, ale ich atraktívny zjav, pretože oboje dohromady jednoducho nie je možné. Dokonalé ženy sú jednoducho nepopulárne a aj tie krásne sa budú na verejnosti prezentovať radšej svojimi schopnosťami. 

S modelom podhodnocovania, súhlasí aj psychológ Pavel Rataj. „Ono to súvisí s pubertou, kedy to ženy majú všeobecne oveľa ťažšie. Toto obdobie je dôležité pre získavanie pevnej identity, do ktorej patrí sebaprijatie, vytvorenie reálnej telovej schémy a tiež prijatie svojich nedostatkov. Dospievajúce dievčatá sú tlačené do toho, aby boli poslušné a dobré, pretože na to, jednoducho, dievčatá sú. A tak nastáva tragédia, pretože nemajú kde získať priestor k potrebnej sile ega a sebavedomia. Nehovoriac o tom, že mnoho dospievajúcich dievčat nemá otca, ktorý by o nich javil záujem, alebo im potvrdil, že sú úžasné, krásne a dobré.“

Rodina na prvom mieste

Spomenutá konfrontácia s rodičmi, teda matkou ako vzorom ženstva a otcom ako mužom-partnerom, pochopiteľne hrá najdôležitejšiu úlohu v budovaní ženského sebavedomia. V reálnom prijatí predností i nedostatkov, v pocite spokojnosti samej so sebou. „Detstvo? V tomto ohľade najdôležitejšie obdobie,“ potvrdzuje Jarmila Klímová. „Malé dievčatko sa automaticky vníma cez matku aj cez to, ako sa hodnotí ona sama. A pokiaľ matka dáva viditeľne najavo, že fyzická krása nie je hodnota a nestará sa o seba, svojej dcére odovzdáva zlý vzorec.“ V takých prípadoch sa dievča ľahko stotožní s tým, že krása je niečo povrchné, hlúpe a nehodnotné – buď sa naučí svoje ženstvo potláčať alebo sa bude cítiť previnilo, keď sa pekne žensky nalíči a oblečie.