Ako zareagujete, keď vás niekto za niečo pochváli alebo vám povie, že máte pekné oblečenie, úsmev… jednoducho čokoľvek? Budete sa červenať? Zajakávať sa? Mlčať? Klopiť zrak? Existuje vôbec niečo ako správna reakcia na pochvalu a lichôtku? Ako je možné, že zatiaľ čo niekedy vás nabudí, inokedy, naopak, zabíja vaše snaženie? A prečo je v dnešnom svete také dôležité vedieť chváliť a lichotiť?

Účely pochvál a lichôtok môžu byť rôzne – od snahy prerušiť nepríjemné ticho alebo zabiť čas cez potrebu byť slušný a urobiť dobrý dojem až po – dúfajme – potešiť druhého a spríjemniť mu deň. Ruku na srdce, my Slováci a Česi to veľmi nevieme. Keď chceme vyplniť čas hovorením, môžete skúsiť hádať, k čomu sa uchýlime – k nadávaniu na všetkých a na všetko od politiky po suseda, ale rozhodne nie ku chváleniu.

„Nevieme chváliť, pretože nás to doma ani v škole nikto nenaučil. Viedli nás, naopak, skôr ku kritizovaniu seba aj druhých a hľadaniu chýb na sebe. Ak sme vyrastali v tom, že rodičia kritizovali každého suseda aj nás samých, ťažko budeme prirodzene sebavedomí a podporujúci druhých,“ hovorí Lenka Černá, kouč osobného rozvoja.

Aké dôležité je chváliť?

„Pochvala je jednou z foriem spätnej väzby, ktoré v živote dávame aj dostávame,“ hovorí psychoterapeut Michal Mynář a pokračuje: „Spätné väzby, ktoré dostávame – najmä v detstve – sú dôležité pre začlenenie sa do spoločnosti, ale aj pre fungovanie vo vzťahoch. Ponúkajú nám možnosť pozrieť sa na seba zo subjektívnej perspektívy iného človeka.“ Správna pochvala je taká, ktorá nám dáva informáciu o oceňovaných stránkach a motivuje nás rozvíjať ich. Mala by byť ideálne nenálepkujúca a čo najviac konkrétna.

Čo to znamená? Určite ste v detstve počuli pochvalu typu „ty si ale šikovná/ý“ a tak podobne, možno dokonca podobne chválite svoje deti. Ale ruku na srdce, čo vám taká pochvala povie? Čo povie vášmu potomkovi? Veľa toho nebude, tušíte správne. A môže ho vôbec nejako motivovať, keď vlastne poriadne nevie, za čo a prečo ho chválite? Keď už druhého chcete za niečo oceniť – či už dieťa alebo dospelého – je podľa Michala Mynářa dôležité povedať za čo alebo prečo, prípadne hovoriť o svojich pocitoch, ktoré vo vás jeho konanie vyvolalo.

Keď pochvala demotivuje

Tisíckrát už ste čítali o ľuďoch, ktorí sa snažili schudnúť a akékoľvek povšimnutie zo strany okolia, že sa „niečo“ deje, ich motivovalo k tomu, aby svoje úsilie ešte zvýšili. U niektorých ľudí to však funguje presne naopak. Pochvala pre nich nie je motiváciou, ale pomyselnou stopkou. Hneď ako niekde začujú poznámku o tom, že vyzerajú dobre a že určite schudli, zamieria namiesto do telocvične do supermarketu po čokoládu. Prečo? Nelogické? Nie tak celkom. Podľa Michala Mynářa súvisí ich reakcia s tým, čo už sme vyššie spomínali – ak človeka v činnosti, ktorú robí, poháňa iba potreba ocenenia, končí sa jeho snaha v okamihu, keď je pochválený. Je pre neho zbytočné snažiť sa ďalej. Lenže – ako správne podotýka odborník – uspokojenie onedlho pominie a „boj“ sa začne znova.