Článkov na tému „Ako byť dobrý rodič?“, „Čo potrebujeme naučiť naše dieťa, aby sme ho pripravili na život?“ alebo „Ako zvládnuť malého tyrana“ a podobne, je už popísaných nespočetné množstvo. Skúsme teda len na chvíľku pretočiť optiku!

Môžu nás niečo naučiť naše vlastné deti?

Ten, kto je ochotný sa na dieťa pozrieť ako na učiteľa, ten si veľkú časť svojej vnútornej práce a cesty k zrelosti už prešiel. Sme totiž navyknutí pozerať sa zhora nadol (teda napríklad z  pohľadu rozdielnej výšky). Z tejto perspektívy (hierarchie) si myslíme, že sme to my veľkí, kto má učiť, určovať smer. Deti nás však učia uvedomovať si doslova všetky naše, často aj protichodné, vnútorné časti.

Kto má deti, veľmi dobre vie, že vďaka nim zažívame aj najlepšiu, ale aj tú najhoršiu verziu seba. Zažívame seba doslova „krásnu/krásneho“. Vďaka nim sa prepájame omnoho intenzívnejšie so svojím vnútorným dieťaťom, so svojou radosťou, kreativitou či spontánnosťou. Prežívame moment, tešíme sa z maličkostí, dokážeme sa hrať. Na druhej strane často až neuveriteľne silno skúšajú naše hranice. Bezohľadne prekračujú komfortné zóny. Vďaka nim zažívame svoju rýchlu iritáciu, nízku trpezlivosť, mocenské sklony, autoritárstvo, emočnosť, hnev, sklony vydierať, manipuláciu, sebaľútosť či hru na obeť.

Ukazujú sa nám verzie seba, na ktoré pravdepodobne nie sme hrdí (ak ich, samozrejme, u seba vnímame a sme ochotní rozpoznávať). Učia nás dôvere, veľkému rešpektu a že bez ohľadu na rozdiel vo výške nie sme všemocní. Že moc je relatívna. Učia nás dôverovať v ich cestu, v ich silu a slobodu. Aj keď často veci vnímame inak a naše predstavy a očakávania o konaní našich detí boli a sú tak iné. Učia nás, že sa niekedy musíme len prizerať na ich pády a veriť, že sú pre nich potrebnou školou. Že nemáme a nesmieme zasahovať, lebo sú pre ne nevyhnutné a podstatné.

Rodičovstvo ako celoživotná služba

Rodič dáva, dieťa berie. Deti nás učia, že byť veľkým znamená službu. Nie v zmysle podkladania sa. Nemusíme celé dni česať barbíny alebo kupovať svojim deťom byty či autá. Keď dieťa prichádza na svet, dostáva od rodičov dar života, ktorý sa nedá nikdy splatiť. Naopak, priviesť dieťa na svet znamená zodpovednosť. Na oboch stranách sa vytvára nepretrhnuteľné puto, ktoré na jednej strane odmieta ľahostajnosť, ale na strane druhej majetníctvo či nároky. Dieťa nemusí sýtiť potreby ani očakávania rodiča. Prišlo na svet Vďaka nemu, ale nie pre jeho potreby či pre plnenie jeho záujmov alebo snov. Inými slovami – dieťa potrebuje svojho rodiča, nie naopak.