Zamilovať sa je jednoduché. Zostať sám sebou aj vo vzťahu je oveľa zložitejšie. Stratiť svoju identitu a rozpustiť sa v blaženom MY, je často nebezpečná hra o čas. A koniec koncov vás to môže doviesť aj k ukončeniu celého vzťahu.

Nemôžem dýchať

Tendenciu rozpustiť svoje JA v mene lásky má v určitej fáze vzťahu každý. To je podľa psychológov úplne normálne a prirodzené, obzvlášť keď sú obaja zúčastnení ešte veľmi mladí a spoznávajú svet spolu. Dokonalé splynutie potom môže vyzerať rôzne. Sú páry, na ktorých to nespoznáte, páry, ktoré sa držia za ruku, páry, ktoré sa držia za ruku, aj keď idú autom, páry, ktoré nosia rovnaké oblečenie a jedia rovnaké jedlá, a potom páry, ktoré bez seba neurobia ani krok a hovoria o sebe zásadne v množnom čísle.

„Je prirodzené, že sa partneri začnú prepájať. Prepájaniu sa hovorí emocionálna fáza. Do istej miery je príjemná, ale skôr či neskôr nás začne obmedzovať a ohrozovať našu integritu. Dostaneme sa do patovej situácie, kedy strašne potrebujeme, aby nás partner chápal a potvrdzoval nás – sme od toho závislí. Čím viac to potrebujeme, tým menej to od partnera dostávame. Takto vzniká závislosť,“ vysvetľuje psychologička Leona Dyrehauge emocionálnu fázu, ktorá nadíde v každom vzťahu.

Keď jeden povolí, tým viac začne tlačiť ten druhý, pretože cíti, že druhý ubral. Ale MY sme predsa MY. Vo vzťahu začína ubúdať kyslík, čo ale neznamená, že príde búrka, ktorá vzduch prečistí. Naopak. Taká patová situácia môže trvať mesiac, rok alebo trebárs dvadsať rokov. Záleží na tom, ako hlboko sa v takom vzťahu obaja zahniezdia. „To sú potom také tie páry, ktoré sa neustále hádajú a sú na seba zlí, ale pritom sú neustále spolu,“ vysvetľuje odborníčka.

Dvaja sú viac ako jeden

Niektorým ľuďom môže však taký vzťah skutočne dlhodobo vyhovovať. Súvisí to s tým, ako sme na tom sami so sebou, teda aký je náš vnútorný obraz o nás samých a aké pevné sú naše presvedčenia a pravidlá. Teda aká pevná a konzistentná je celá naša osobnosť. Pokiaľ nedrží príliš pokope, tým väčšiu potrebu potom máme oprieť sa alebo sa rovno povesiť na druhého. Zlá správa je, že si však väčšinou hľadáme partnerov, ktorí to majú podobne, takže splynutie síce býva rýchle, ale nemáva dlhé trvanie, pretože skôr či neskôr sa vo vzťahu začnú obaja preťahovať a pokúšať sa s tým druhým manipulovať. Fáza MY nás však môže nejakú dobu saturovať, pretože dvaja sú jednoducho vždy viac než jeden a obaja si dodávajú nejaký čas silu aj sebavedomie. Prečo to teda nefunguje večne?

Ten najväčší problém je podľa terapeutky v tom, že v takom vzťahu nie sú partneri schopní akceptovať nielen hranice toho druhého, ale ani tie svoje. Spoločné e-mailové schránky alebo heslá k počítačom sú toho najlepším dôkazom, pretože nie je lepší spôsob, ako prísť o svoje súkromie. Všetko je teraz spoločné, vrátane nákupov, konverzácie s priateľmi, ale aj snov a tajných prianí, pretože tajnosti sa v takom vzťahu nepripúšťajú. A práve preto býva v takých vzťahoch najviac žiarlivosti. Pokiaľ ten druhý nedaj bože náhodou zavadí okom o niekoho iného, alebo si zakryje displej svojho mobilu pri písaní esemesky, je to z druhej strany brané ako zrada a signál, že čosi je v neporiadku.

„To je prejavom toho, že absolútne netolerujeme súkromie toho druhého. Napríklad teda toho, že by mohol mať iný názor než ja, alebo že by sa mu dokonca mohol páčiť niekto iný. Keď sa správam takto, neuvedomujem si, že každý človek je individualita a že ja nie som jej súčasťou. Taký pár čaká ešte dlhá cesta, pretože zatiaľ vystupujú len ako MY. Čo môže byť na nejaký čas fajn, ale zrelý vzťah to určite nie je. Zrelosť sa prejavuje tým, že viem, kto som JA, a že stojím na vlastných nohách,“ dodáva odborníčka.