Bolo by krásne, ak by sme vždy konali len podľa seba. Či sa nám to však páči, alebo nie, človek vždy nerobí to, čo práve on chce. Často sa totiž necháva strhnúť mienkou davu. Prečo reagujeme inak, keď sme sami, v malej skupine ľudí a keď sme v dave? Ako sa mení správanie človeka podľa počtu ľudí, ktorých má okolo seba a akí sú títo ľudia?

Skočíš aj z okna? 

„A keď ti povedia, nech skočíš z okna, tak skočíš?“  Túto vetu počul od rodičov alebo príbuzných azda každý z nás. Nikto nie je taký hlúpy, aby za ostatnými skákal z okna, no napriek tomu majú názory iných obrovský vplyv na našu voľnu a rozhodovanie.

Človek si rád hovorí, aká je on silná a jedinečná osobnosť, napriek tomu sa riadi podľa módy a prikláňa k uvažujúcej väčšine. Dokazujú to aj výskumy, ktoré hovoria, že ak spolu súhlasí viac ľudí, znamená to pre nás, že majú pravdu (nahovárame si, že určite poznajú informáciu, ktorú ja nemám), alebo sa len chcem vyhnúť negatívnym dôsledkom nesúhlasu. 

Prenos emócií

Emócie majú na nás obrovský vplyv. O to väčší je pokiaľ ide o prispôsobenie sa nášho správania skupinám. Sú totiž prenosné z jedného človeka na druhého. Vidíme to na každodenných situáciách, keď vidíme niekoho plakať, príde nám zväčša ľúto aj keď ide o cudzieho človeka (i keď ľahšie sa prenášajú pokiaľ ide o blízkych).  

Dav však naše emócie násobí ešte viac. Čím je väčší, tým má väčší vplyv. V dave sa totiž znižuje aj naša miera zodpovednosti. To je odpoveď nato, prečo ľudia v meste niekedy nepomôžu, keď človek omdlie a spadne na zem. Prenášajú totiž zodpovednosť na ostatných a čakajú, že to spravia oni za nich. 

Kolektívna duša

Francúzsky sociálny psychológ Gustave Le Bon prišiel na konci 19. storočia s myšlienkou, že jedinci sa v dave neriadia vlastným svedomím, ale robia to, čo ostatní, teda sú konformní a oveľa ľahšie ich tak ovplyvní nejakí vodca, čo dejiny vlastne aj dokazujú. 

Jedinec, ktorý sa stane súčasťou davu padá podľa neho nižšie o niekoľko štádií civilizačného vývoja. Vytvorí sa akoby kolektívna duša a osobnosť každého jednotlivca sa vytráca. Jedinec prestáva byť v dave jedincom. 

Pre tento jav však nie je potrebná ani priestorová blízkosť. Súčasťou davu môžeme byť aj keď len sedíme doma pri počítači. Úplne stačí, ak sme s inými ľuďmi čítali rovnaké noviny. Dav je anonymný a preto sa podľa Le Bona v ňom jedinec stáva pudovou bytosťou.