Nemusíte mať stále ústa od ucha k uchu. Aj optimista má občas zlú náladu a pocit, že je na svete úplne sám. Dokonca sa v ňom – paradoxne – z času na čas vyžíva. Ale ako všetci dobre vieme, všetko má svoje hranice. A pri zlej nálade ich treba vnímať nanajvýš citlivo! Ako teda skoncovať so sebaľútosťou najmä v ťažkých chvíľach? Je to vôbec možné?

Známy český psychiater Miroslav Plzák kedysi povedal, že permanentne šťastný môže byť len idiot. Nálada totiž nie je trvalý stav, ale premenlivý proces. Niektorí ľudia sú skôr optimisti, iní pesimisti, ale ani optimisti nechodia po svete s trvalým úsmevom na perách. Optimistom alebo pesimistom sa nerodíte. Lepšie povedané, prichádzate na svet len s predpokladom ním byť, ale z veľkej časti je to na vás. V každom prípade či už ste jedno alebo druhé, každý máme v živote sem-tam „zlú“ chvíľku. „K výkyvom nálad môže prispievať nielen naša vnútorná dispozícia, ale aj zmeny počasia, správy v médiách a, pochopiteľne, i naša osobná situácia,“ hovorí psychológ Petr Šmolka.

Sebaľútosť ako zbraň

Keď s nami niečo z toho (alebo všetko spolu) zamáva, sme vyplašení, máme strach, užierame sa. „Nálada nikdy nie je objektívnym zrkadlom reality, ale iba našou reakciou na ňu. A sú chvíle, keď si s troškou masochizmu ‚užívame‘ aj pocity zmaru,“ tvrdí odborník. V každej zlej chvíli si človek praje, aby ho niekto poľutoval. Keď to nikto neurobí, poľutuje sa sám – najčastejšie vetami typu „Nikto mi nezavolal, nikto na mňa asi nemyslí“ alebo „Nikto ma nemá rád“. Lenže zatiaľ čo niekomu stačí prosté konštatovanie a do hodiny (maximálne do druhého dňa) je zlá nálada fuč, iný sa v tom istom sebaklame kúpe prakticky nepretržito.

Podobné vety hovoríme najčastejšie v puberte, v období zvýšenej neistoty a potreby uisťovania sa, že nás okolie považuje za zaujímavých, schopných, že nás miluje. „Tým horšie potom nesieme, keď sa nám očakávaná spätná väzba nedostáva. Jednoducho sa potom uzavierame do seba, čím ešte viac roztáčame onú pomyselnú špirálu pocitu osamelosti,“ vysvetľuje Petr Šmolka. A pretože veľa z toho, čo si spočiatku len nahovárame, sa časom môže stať skutočnosťou, prenášame si tieto pocity aj do dospelosti.

Nikto ma nemá rád

Podľa Petra Šmolku je pri podobných pocitoch rozladenia dôležité rozoznávať ich intenzitu a hĺbku. „Pokiaľ aj zdanlivo dosť intenzívne rozladenie ‚vylieči‘ jeden priateľský telefonát, potom zrejme zasa až také hlboké nebolo,“ tvrdí. Takmer za vražednú kombináciu však považuje pocity zmaru kombinované s konštatovaním, že si za ne vlastne môžeme sami – sme takí a takí, tak čo sa vlastne čudujeme, že nás nikto nemá rád.