Keď sa chcete vo svojom partnerskom vzťahu cítiť spokojní, potrebujete istotu, že vás ten druhý má naozaj rád. Problém je v tom, že muži i ženy dávajú lásku najavo rôzne a často inak, ako ich partner potrebuje. Muži šetria milými slovami, ženy ich zase potrebujú počuť až príliš často. Ako dávať partnerovi najavo lásku a zároveň nedevalvovať slová „mám ťa rád“ a „milujem ťa“?

Prečo sa líšime?

Keď hovoríme o rozdieloch v prejavoch lásky u mužov a u žien, v prvom rade sú spôsobené odlišnosťami mužskej a ženskej psychiky. Zatiaľ čo mužom sa všeobecne pripisuje racionalita, ženám emotívnosť. Preto to na oboch stranách barikády funguje inak: muži sú v citových prejavoch rezervovanejší a ženy sa ich, naopak, dožadujú. „Je možné, že tento postoj je biologicky predurčený, ale veľkú úlohu hrá aj výchova a kultúrne vplyvy. Stačí si vybaviť, ako sa nám dnes prezentuje správny muž. Odmalička sú chlapci vedení k tomu, že „chlapi predsa neplačú“, a tak svoje pocity skôr skrývajú. Možno práve tým, že sa citovo neotvoria, aby im nikto nemohol ublížiť, dávajú do popredia svoj rozum a tento postoj si potom prinášajú i do ďalších oblastí života, napríklad do vzťahov s druhými. Nepovedala by som, že muži sú menej emotívni, ale že ich správanie obsahuje menej emotívnych prvkov ako správanie žien, a že sú zvyknutí držať svoje city na uzde,“ hovorí psychologička Petra Meisnerová.

Muž, ktorý žene vyznáva svoje emócie, sa stáva zraniteľným. Slová „mám ťa rád“ alebo „milujem ťa“ symbolizujú lásku, vernosť, dôveru, oddanosť. A sľubujú budúcnosť. Preto sa úprimným mužom nehovoria práve ľahko. Nehľadiac na to, že ak muž vyrastal v rodine, kde sa city najavo nedávali, nemusí to vôbec vedieť prejaviť. „Vo všeobecnosti sa dá povedať, že rodičia hovoria o citoch – s výnimkou hnevu – oveľa častejšie so svojimi dcérami ako so svojimi synmi. Dievčatám sa tak dostáva viac informácií o emóciách než chlapcom: ak si rodičia vymýšľajú príbehy, ktoré rozprávajú svojim deťom v predškolskom veku, v rozprávaní pre dievčatá používajú viac emočne nabitých slov ako v rozprávaní pre chlapcov. Rozdiely v emočnej výchove spôsobujú, že si obe pohlavia rozvinú odlišné zručnosti: dievčatá sa naučia predovšetkým obratne rozoznávať verbálne i neverbálne signály a vyjadrovať svoje emócie.

Oproti tomu chlapci si rozvinú schopnosť „obmedzovať emócie, ktoré súvisia so zraniteľnosťou, s vinou, so strachom a pocitom ublíženia,“ hovorí Daniel Goleman, autor knižného bestselleru Emočná inteligencia. Druhý dôvod rozdielnych prejavov lásky je ten, že inak sa správame v období intenzívnej zamilovanosti, a inak vo chvíli, keď sme manželia, máme dve deti a k tomu kopu starostí. „V prvej fáze sme schopní podávať výkony, ktoré už nikdy potom nedosiahneme. To, že nedokážeme vytrvalo prejavovať a intenzívne cítiť našu zamilovanosť však ešte neznamená, že o tom nesnívame alebo že to nepotrebujeme. Potreba lásky je jednou zo základných potrieb ľudského druhu,“ hovorí psychológ Pavel Rataj. Do prejavov lásky sa, podľa neho, premietajú i rozdielne dlhodobé očakávania mužov a žien a to, čo sme ako deti videli u svojich rodičov a blízkych, prípadne čo sme ako dospelí zažili vo svojich predchádzajúcich partnerských vzťahoch.