Robili sme to ako malé deti. Zdvihli sme ruku a trochu previnilo ukázali na kamaráta. „To som nebol ja, to on.“ Ako dospelí to tiež často robíme. Lenže už väčšinou nezdvíhame ruky a neukazujeme. Máme iné taktiky. Čo nás vedie k tomu, že tak často zvaľujeme vinu na ostatných?

Celý svet sa proti nám spolčil. Nikto nie je na našej strane, nič nám nejde, nič nám nevychádza. Kto za to môže? Tí ostatní. Napríklad preto, že nám nerozumejú. Alebo preto, že nám rozumieť nechcú. Nesnažia sa nám ísť v ústrety. Uprednostňujú svoje vlastné záujmy. Robia chyby, za ktoré však pykáme my. Prípadne nám vyložene hádžu polená pod nohy, či už si to uvedomujú, alebo nie. To sa potom ťažko niečo dosahuje, keď nám naše úsilie stále niekto kazí. Ale, pochopiteľne, nie sú to len ľudia, koho viníme zo svojich neúspechov, prehreškov, chýb, omylov a krokov vedľa. Pomerne často sa naučíme hľadať vinníka i v okolnostiach. „Ja nič, ja muzikant…“

Egocentrické skreslenie

Psychológ a terapeut Serge Ciccotti ako jeden z dôvodov, prečo máme tendenciu zvádzať vinu na iných a na okolnosti, uvádza takzvané egocentrické skreslenie. V porovnaní s pohľadom pozorovateľa ide o skreslený obraz o sebe. "Napríklad je dôležité dokázať rozpoznať, ako veľmi sme zodpovední za svoj neúspech, aby sme znovu neopakovali rovnaké chyby. Často je to však pre nás veľmi ťažké. Dôvodom sú psychologické mechanizmy, ktoré sa dajú nazvať skresleným vlastným obrazom o sebe (alebo egocentrickým skreslením). Tento typ zdôvodňovania je založený na tendencii pripisovať svoje úspechy sám sebe, napríklad svojmu správaniu, svojmu úsiliu, svojim schopnostiam. Tak isto máme skresľujúcu tendenciu pripisovať svoje neúspechy externým dôvodom, ako je smola, zlomyseľnosť druhých ľudí alebo osud. Prirodzene tiež inklinujeme k tomu, že fakty interpretujeme tak, aby sme si o sebe uchovali vysokú mienku.“ uvádza.