Postupujúci vek – to nemusia byť len vrásky, znižujúce sa sebavedomie alebo strach o prácu. Každá predchádzajúca životná skúsenosť z vás, naopak, môže urobiť ženu oveľa istejšiu, múdrejšiu, spokojnejšiu aj šťastnejšiu. Ako? A prečo to veľa z nás stále ešte nevie?

Naša spoločnosť to má so starnutím ťažké. Bojí sa ho. Desí sa ubúdajúcich síl, narastajúceho pocitu „nepotrebnosti“ a neuvedomuje si, že z prirodzeného procesu, ktorý môže byť obohacujúci, robí niečo ako trestnú lavičku. Na ktorú navyše posadí ženy oveľa skôr než mužov. Tí predsa podľa známeho klišé zrejú ako víno, a čo ženy? My plníme ordinácie plastických chirurgov v túžbe zastaviť čas a ničíme samé seba pochybnosťami o tom, čo bude, až budeme ešte o ďalších päť rokov staršie. Nie, nie som zatrpknutá päťdesiatnička. Mám tridsaťpäť, a napriek tomu toto všetko okolo seba vnímam stále silnejšie.

Populácia „nad hrobom“

Pritom by sme si mali skôr zvykať. Na čo? Naša populácia starne. Starších ľudí je viac ako tých, ktorí prichádzajú na svet, budeme ich teda stretávať stále častejšie. Tiež budeme dlhší časový úsek patriť medzi staršiu časť populácie, pretože nám k tomu dopomáha medicína a veda, spoločne pracujúce na tom, aby tu na svete boli všetci čo najdlhšie.

„Čím viac je starých ľudí, tým máme k nim, bohužiaľ, menšiu úctu. Predtým boli tými, ktorých všetci počúvali, cenili si ich rady. Dnes patria k tým, ktorí sa aj napriek všetkej svojej múdrosti a skúsenostiam ocitajú na okraji spoločnosti, ktorá rozmaznáva predovšetkým deti. To všetkým nesmierne škodí. Deti nemajú správne vzory, dospelí nenačúvajú skúsenejším a tí, ktorí majú učiť, sa cítia nepotrební,“ vysvetľuje lekárka a systematická terapeutka MUDr. Kateřina Cajthamlová s tým, že nás ľaká samozrejme i to, čo prichádza po starobe, teda smrť. „Ľudia s ňou nepočítajú. Rovnako ako vlastne nepočítajú so svojím starnutím. Z oboch sú šokovaní a bezradní.“