Pripútajte sa, prosím!

Potreba patriť k niekomu sa prejavuje od narodenia. To, ako ju budeme v živote prežívať, sa odvíja od nášho vôbec prvého vzťahu, teda vzťahu s matkou. Jeho pevnosť symbolizuje pôvodné pripútanie pupočnou šnúrou, ktoré sa potom transformuje do psychického puta. V sociálnej psychológii, rovnako ako v tej vývojovej, hrá dôležitú úlohu jav zvaný pripútanie. V prenesenom význame hovoríme podľa psychológa Křivohlavého o oddanosti, náklonnosti či priľnutí.

Každé dieťa typickým spôsobom vyjadruje snahu nájsť a pripútať k sebe niekoho, kto by uspokojoval túto jeho túžbu. Usmieva sa, keď hľadanie dobre dopadne, v opačnom prípade zúfalo kričí. Keď sa vzájomnému pripútaniu darí, je zdrojom radosti, pocitov veľkého uspokojenia a pomáha dieťaťu vyrásť na zrelého človeka. Keď to nevyjde, je potrebné počítať s mnohými negatívnymi prejavmi, a to aj v ďalšom živote.

Hľadám vzťah, potrebujem záchranu

Preto aj v niekom môže partnerovo vyznanie „patríš len mne“ vyvolávať potešenie, v inom hrôzu. Záleží totiž na tom, čo presne si pod pospolitosťou predstavíte: patriť niekomu v zmysle straty slobody a vlastnej identity je niečo iné ako spolupatričnosť v psychologickom zmysle slova, kedy obaja zostávame svojbytnými bytosťami.

Či môžeme vo vzťahu čakať prvý alebo druhý variant, nám u nového partnera napovie aj to, ako to má s ostatnými vzťahmi. „Ľudia schopní v partnerskom vzťahu kompromisov a spolupráce väčšinou bývajú obľúbení aj v kolektíve a majú priateľov,“ vysvetľuje terapeutka Lucie Horníková, ktorá má tiež dlhoročné skúsenosti z poradne pre obete domáceho násilia. „Diagnostika u páchateľov domáceho násilia často ukázala, že títo jedinci neboli zvyknutí pohybovať sa medzi ľuďmi a chýbalo im sociálne zázemie rodiny. V ich partnerských vzťahoch hrala úlohu žiarlivosť, teda potreba, aby im druhý patril v patologickom zmysle slova.“

Za potrebou k niekomu patriť sa môžu skrývať hlbšie dôvody, prameniace z osobných problémov, strachu, pocitu nenaplnenia. Ľudia často hovoria, že si túžia niekoho nájsť, pretože nevedia byť sami a samoty sa obávajú, cítia sa vnútorne prázdni. Bohužiaľ potom zisťujú, že vo vzťahu môžu nájsť len to, čo doň vložili, a že teda šťastie cez niekoho ďalšieho dosiahnuť nemôžeme.

Ako ty ku mne, tak ja k tebe

Pokiaľ má láska vzbudzovať u partnerov blažený pocit, je nevyhnutná vzájomná výmena. Zo štúdie porovnávajúcej jedincov, ktorí získavali lásku bez toho, aby ju dávali, a tých, ktorí dávali bez toho, aby ju získavali, vyplynulo, že obe skupiny mali tendenciu popisovať skúsenosti ako nepriaznivé. Podľa Baumeistera a Learyho teda ľudia uprednostňujú vzťahy, v ktorých obe strany starostlivosť dávajú i prijímajú. Inými slovami, ak sú obaja partneri zapojení vo vzťahu rovnakou mierou, pravdepodobnosť ich budúcej pospolitosti sa zvyšuje. A potešenie z tejto spolupatričnosti je také zásadné, že ich neodradí ani vedomie, že zaň platia určitú cenu: musia sa obmedziť v nadväzovaní ďalších romantických vzťahov. Pre priateľské vzťahy toto obmedzenie iste neplatí, ale rovnaká miera zapojenia je pre dlhodobé fungovanie podstatná aj u nich. Keď vnímame, že nikam nepatríme, veľmi tým trpíme. Potreba patriť k niekomu sa prejavuje už od narodenia.

Foto: Shutterstock