„Si len moja“, „patríš ku mne“, „sme si súdení“, „nikdy ťa neopustím“, „si moja kamarátka na život a na smrť“. Túžite počuť od druhých takéto slová, alebo vám podobné vyznania naháňajú skôr husiu kožu? A prečo vôbec máme neustálu potrebu sa k niekomu upínať a zdieľať s inými ľuďmi svoj život?

Tvoriť a udržiavať aspoň minimálne množstvo trvalých, pozitívnych a zásadných medziľudských vzťahov je podľa psychológov Roya Baumeistera a Marka Learyho základná ľudská potreba. Aby sme ju uspokojili, potrebujeme častý kontakt s ľuďmi, plný starostlivosti. Inými slovami, náhodný „pokec“ s predavačkou v obchode ani rozhovor s učiteľkou po skončení triednych schôdzok nestačia.

Podľa Aristotela sme „sociálne stvorenia“ a potrebujeme zdieľať život s partnerom, rodičmi, príbuznými, kamarátmi a známymi, teda ľuďmi, na ktorých nám záleží. Chceme byť prijímaní a niekam patriť a zároveň prijímať a milovať iných. Preto nám robí dobre vyjsť si s partnerom na večeru alebo sa porozprávať pri káve s kamarátkou, ale tiež sa zúčastniť na rodinnej oslave, zájsť na pivo s kolegami, vyraziť na vodu s kamarátmi. Potrebujeme sa cítiť súčasťou väčšieho celku a mať v ňom aspoň trochu prijateľnú pozíciu. Prináša nám to pocit maximálneho šťastia a spokojnosti.

V jednote je sila

Chceme niekam patriť, a to doslova za každú cenu. Aj keby to mala byť drogová partia, tlupa skinhedov alebo spoločenstvo povaľujúcich sa zúfalcov, ktorých spája len ich bezradnosť, ako naložiť so životom. Prečo sme ochotní družiť sa aj tam, kde nám to evidentne neprináša nič dobré? Ako píše psychológ Jaro Křivohlavý vo svojej knihe „Psychológia pocitov šťastia: súčasný stav poznania“ spojenie dvoch a viacerých ľudí bolo v dávnej histórii dôležité pre bezpečnosť a prežitie jednotlivca a skupiny. Človek objavil výhody spolupráce v boji o život, silu priateľstva a nepriateľstva a z užšieho kontaktu medzi ľuďmi sa zrodili partnerské vzťahy.

„Vytváranie malých skupín umožnilo ľuďom zažívať bohatú škálu emócií, vrátane radosti, že nie sme na svete sami,“ uvádza J. Křivohlavý. „Viedlo ľudí k zamysleniu sa nad zmysluplnosťou toho, čo robili v rámci skupiny, a podnietilo ich to k prekračovaniu čisto osobných potrieb. A to bol prvý krok k hľadaniu zmysluplnosti života a pochopeniu toho, čo je ‚nad nami‘.“ Ľudia poznali, že v sociálnom styku existuje nielen odmietnutie, ale i prijatie a pripútanie. Prostredníctvom priateľských vzťahov s druhými ochutnali podstatne viac pozitívnych emócií, napríklad radosti. „Priateľské vzťahy nadobúdali stále väčšie hodnoty, až sa sami stali cieľom mnohých aktivít,“ pokračuje Jaro Křivohlavý.