Môžete byť nadpriemerne inteligentní, zaujímaví, schopní, no i tak svojou energiou plytváte na hodnotenie a strach ohľadne toho, ako vás vidia ostatní. Možno je načase s týmto mrhaním prestať a my vám v tom radi pomôžeme.

Človek jaskynný

Náš mozog od čias, čo sme jaskyňu opustili, žiadnym zásadným spôsobom nezmenil. Spoločnosť sa zmenila, náš spôsob života sa zmenil; ale náš mozog stále reaguje veľmi podobne, ako keď sme s oštepom vylepšeným pazúrikom lovili mamuty. Vtedy bolo strašne dôležité byť jedným z tlupy a dobre do nej zapadnúť. To či nás ostatní považovali za plnoprávneho člena družiny lovcov mamutov, mohlo byť otázkou života a smrti. Tento inštinkt „zapadnúť" nie je o nič slabší ani teraz.

Problém je v tom, že nielenže ho už nepotrebujeme na prežitie, v 21. storočí nás znevýhodňuje. A napriek tomu: cítime sa nesvoji, keď vojdeme sami do reštaurácie, či nás hlodajú pochybnosti, keď sa naše dieťa dostane na školu, o ktorej žiaden z kolegov predtým nepočul. Pretože zase (nezdravo) myslíme na to, čo si o nás povedia tí druhí. A to, že si človek skomplikuje (alebo pokazí) život, pretože poslušne nasleduje partnera alebo nebezpečného vodcu partie, je pomerne bežné. A niekedy k celoživotnej frustrácii stačí opakovane dať na opatrné rady vlastného bojazlivého rodiča.

Vnútorný hlas

Okrem inštinktu jaskynného človeka má každý z nás vnútorný hlas, ktorý mu spoľahlivejšie než kompas napovedá, aké správanie, krok alebo rozhodnutie je pre neho najlepšie. Vnútorný hlas je zložitý, vecne sa pretvára, môže byť nejasný. A nebojí sa. A vie najlepšie, ako to naozaj máte s peniazmi a s rodinou a so všetkým ostatným; a čo je naozaj dôležité: vnútorný hlas tuší, aký krok by sme mali podniknúť. Jaskynný človek v nás veľmi pozorne načúva autoritatívnemu hlasu zvonku, ale úplne prehliada svoj vnútorný hlas. Pokiaľ ho zvonku nepodporí uznávaná autorita.