K veľkým rodinným stretnutiam dochádza stále menej a menej. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí k ním majú odpor. Aké dôvody za tým stoja? A ako ste na tom vy? Viete v rámci širokej rodiny stolovať, oslavovať a rozprávať sa? Stretávate sa radi, alebo patríte medzi tých, čo by sa rodinným stretnutiam najradšej vyhli?

Ako je rok dlhý 

Typické rodinné stretnutie vyzerá väčšinou tak, že sa koná obvykle v známom prostredí u niekoho z príbuzných, menej často v reštaurácii a na iných verejných miestach. Môže mať komornejšiu podobu, keď sa schádzajú napríklad iba rodičia a ich dospelé deti so svojimi rodinami. Užšia rodina je na seba viac naviazaná a jej členovia častejšie udržujú styky, takže sa vídajú i neformálne. Alebo „ako sa to komu hodí“. 

Pri významnejších príležitostiach sa potom môžu spolu zísť i príbuzní, o ktorých hovoríme, že „sme ich nevideli, ako je rok dlhý“. Medzi nich patria tety, ujovia, sesternice, bratranci, pratety a prastrýkovia a ďalší vzdialení príbuzní aj s ich deťmi. Najširšia rodina sa schádza väčšinou počas dôležitých sviatkov alebo počas udalostí, ako sú svadby, rodinné úmrtia alebo významné životné jubileá starších členov rodiny. Predtým k týmto udalostiam patrili napríklad ešte krstiny, ktoré boli významnou súčasťou rodinného života. 

Pri jednom stole 

Rodinné stretnutia boli odpradávna spájané s jedlom, a to platí dodnes. Súčasťou stretnutí je vždy nejaká hostina, či už má podobu obyčajného nedeľného obeda, grilovania a pod. Bez jedla by to v žiadnom prípade nešlo. Jedlo hrá počas stretnutí niekoľko veľmi významných rolí. Napomáha uvoľniť konverzáciu a navodiť príjemnejšiu atmosféru. Keď sa minú témy, môžete sa baviť o jedle. A funguje aj ako akýsi tmel. 

Psychologička, ktorá sa zaoberá rodinnou terapiou, o jedle hovorí: „Jedlo má schopnosť spájať ľudí a prináša im mnoho výhod. Pri jedle sa uvoľňuje napätie, preberajú sa pri ňom rôzne témy, riešia sa problémy. Kto sa zúčastní spoločného stolovania, je súčasťou týchto tém, a teda súčasťou rodiny. Rodina, ktorej členovia spolu jedia, je pospolitejšia a jej členovia sú voči sebe navzájom vrelší.“ Nie nadarmo sa hovorí, že s týmto človekom by som sa k jednému stolu neposadil. 

Dotieravé otázky 

Čo nám teda na týchto stretnutiach najviac prekáža a prečo máme tak často sklony sa im vyhýbať? Tridsaťpäťročná Karolína hovorí, že jej najviac prekáža prehnaná pozornosť a dotieravé otázky. „Odkedy si spomínam, v našej rodine sa kladú otázky,“ hovorí. 

„Trpela som tým už ako dieťa. Keď som bola malá, občas sme sa schádzali s príbuznými cez víkend u babičky a dedka, a ja som z toho už vopred mala nočné mory. Klásť otázky je normálne, ale moji príbuzní majú zvláštny dar klásť dotieravé otázky spôsobom, ktorý sa mi zdá až ponižujúci. Moja teta je schopná sa ma i dnes v mojom veku pred pätnástimi ďalšími ľuďmi spýtať, či som náhodou nepribrala a pridať k tomu pár ďalších ironických poznámok. Keď som prišla pred dvoma rokmi na jedno takéto stretnutie s novým partnerom, spýtala sa pred ním, prečo som sa rozišla s bývalým partnerom a dodala, že jej bol sympatický. Neznášam tieto otázky a keď ich dostávam pred všetkými príbuznými, ktorí na mňa civejú a čakajú, ako odpoviem. Vraciam sa z týchto rodinných akcií vyčerpaná, unavená a naštvaná na celý svet. Svojich príbuzných potom nechcem ešte dlho vidieť,“ rozpráva úspešná grafička svoju negatívnu skúsenosť. 

Skrytá závisť