O tom, čo všetko so sebou prináša hyperkinetická porucha a ako pracovať s deťmi s touto chorobou tak v škole, ako aj doma, hovorí psychologička Gabriela Herényiová.

Po letných prázdninách sa školy opäť zaplnili deťmi. Nejednému učiteľovi, ale aj rodičovi možno budú robiť vrásky na čele hyperaktívni žiaci s poruchou pozornosti označovanou ako ADHD (skratka anglického Attention Deficit Hyperactivity Disorder). Niektorí zvyknú hovoriť, že je to módna diagnóza modernej doby, iní zasa, že je to najčastejšia psychická porucha detí a mládeže. Ako je to teda naozaj?

Po prázdninách sa bude veľa detí ťažšie koncentrovať na vyučovanie, adaptačná doba býva asi dva týždne, s tým musia počítať tak rodičia, ako aj učitelia. ADHD je reálna diagnóza ako porucha pozornosti a hyperaktivity a patrí medzi neurovývinové poruchy. Podľa najnovších neurologických výskumných zistení prevalencia ADHD sa pohybuje na úrovni 10 – 12 percent školopovinných detí. Ako zákkadné vlastnosti detí s touto poruchou možno uviesť poruchu pozornosti, impulzivitu a hyperaktivitu. Mnoho rodičov pripisuje túto poruchu nesprávne svojim živým, neposedným a často „nevychovaným“ deťom, ktoré ako rodičia nezvládajú, lebo ich ratolesti nemajú určené hranice vo výchove.

Je len neposedné?

Medzi deťmi živými a tými, ktorým bola diagnostikovaná porucha ADHD, je diametrálny rozdiel v tom, že ADHD je porucha zarade- ná do MKCH – 10 (medzinárodná klasifikácia chorôb, pozn. red.), kde sa uvádza, že poruchy musia byť zjavné pred siedmym rokom dieťaťa, a stav musí trvať najmenej šesť mesiacov. Neposedné deti nemajú poruchu, len ťažko dodržiavajú pravidlá, najmä v škole.