Anglický spisovateľ John Fowles napísal, že na svete neexistujú dvaja ľudia, ktorí by si pamätali jednu a tú istú udalosť úplne totožne. Vždy sa objavia rozdiely v tom, ako ju spätne vidíme a spracovávame. Niektorí psychológovia tvrdia, že rozdiely môžu byť väčšie a zásadnejšie podľa toho, či na tú istú udalosť spomínajú muži alebo ženy. Aké sú vaše skúsenosti?

Jedno latinské príslovie hovorí, že vieme toľko, koľko si pamätáme. Zároveň však vieme to, čo si pamätáme. A práve toto „čo“ býva u každého z nás trochu iné, čo znamená, že keď spolu idú partneri napríklad na výlet alebo na dovolenku, privážajú si domov viac či menej odlišné zážitky. Nemusí to byť, samozrejme, iba dejová udalosť, počas ktorej sa v určitom časovom úseku niečo odohralo. Môže to byť miesto, ktoré sa snažíme opísať. Alebo človek, ktorého sme stretli. Môže to byť zviera, dom, film, obraz či krajina, ktorou sme spoločne prechádzali. Nech je to čokoľvek, naše spomienky nie sú identické.

Odlišné spomienky

Naschvál si to skúste. Spomeňte si na niečo, čo ste s partnerom či partnerkou zažili spoločne alebo pri čom ste boli prítomní obaja, a spýtajte sa svojho partnera, čo mu utkvelo v hlave. Skúseností s vybavovaním spomienok máme všetci dostatok. Stále na niečo spomíname a pripomíname si, čo sa nám udialo, čo nás zaujalo - či už pozitívne alebo negatívne, takže to určite nebude žiadny problém. A nemusí ísť o žiadnu udalosť z dávnej minulosti, pretože je známa vec, že spomienky okrem iných faktorov ovplyvňuje aj čas.

Opíšte si navzájom niečo, čo sa stalo v priebehu niekoľkých uplynulých dní a vy to máte stále v živej pamäti. Zistíte, že z toho, čo si pamätáte vy, vášmu partnerovi utkvelo len málo či dokonca vôbec nič, prípadne si to pamätáte inak. A naopak. To, čo si úplne jasne vybavuje on, ste si ani nevšimli. Alebo ste tomu neprikladali žiadny význam, a tak sa vám to skrátka a dobre v pamäti neudržalo.

Občas sa stáva, že sa pre odlišné spomienky partneri hádajú. Najmä keď jeden vehementne presviedča druhého, že „takto to teda rozhodne, v žiadnom prípade nebolo, preboha, čo máš takú krátku pamäť?!“. V skutočnosti vôbec nezáleží na „kvalite“ našej pamäti. Záleží na tom, čo si kto z nás všíma. A aj vedci sa zhodujú, že muži a ženy si všímajú iné veci. Ich spomienky nestoja proti sebe, hoci sa z toho navzájom obviňujú. V skutočnosti sa ich spomienky doplňujú.

Ženy vidia detaily, muži celok

Prečo teda existujú na jednu jedinú udalosť či spomienku dve rozdielne pravdy? Ženy si podľa Gorskiho napríklad neporovnateľne lepšie ako muži pamätajú drobné detaily. Žena je schopná zapamätať si nielen farbu rúžu, ale i tvar obočia neznámeho človeka, s ktorým sa len minula, ozdobný reliéf na kľučke dverí, na ktorú sa pozrela iba raz, temer neviditeľnú škvrnu od omáčky na kravate, je schopná opísať remienok hodiniek niekoho, kto s ňou cestoval v električke bez toho, aby sa naňho v skutočnosti zameriavala, farbu očí, detaily na oblečení, špecifické gestá a oveľa intenzívnejšie si všíma aj komunikáciu medzi ľuďmi – verbálnu aj neverbálnu.

Detaily si pamätá i na výletoch v prírode alebo keď si v galérii prezerá nejaký obraz, zatiaľ čo jej môže uniknúť, že ide opačným smerom, ako mala namierené, či z ktorej strany chodby a z akých dverí do tej či onej miestnosti v múzeu vlastne prišla. Žena vám povie, kto stál v ktorom rohu, keď sa pozerala na tento konkrétny obraz, pamätá sa, aký poťah mala odpočívacia lavica v každej zo sál, ale môže byť zmätená, keď ju požiadate, aby vám opísala cestu k východu. Toto všetko potom ovplyvňuje jej spomienky a prípadne i spôsob, akým tú udalosť popisuje a na čo sa v rozprávaní zameriava. Muži si oproti tomu lepšie pamätajú celok a detailom nielenže nevenujú toľko pozornosti, ale oni ich často jednoducho skutočne nevidia. Ich mozog detaily prehliada.