Niektoré veci sa vo vzťahoch menia, iné ostávajú večné. S psychoterapeutom Ivanom Valkovičom si vysvetlíme, ako zvládať partnerské spolužitie, prečo sa niekedy nevieme porozprávať, hoci sa to javí také jednoduché, a aké sú základné kroky pri túžbe naučiť sa umeniu vzájomného porozumenia.

Na základe vašej nemalej praxe a skúseností, aký je váš postoj ku klasickému záväzku zvanému manželstvo? Má ešte zmysel akt oznámenia okoliu i celému svetu: Toto je môj partner, ktorého som si vyvolila?

Myslím si, že je to väčší záväzok. A tí, ktorí sa sobášia, to i berú ako záväzok. Dnes sú stále bežné i cirkevné sobáše, ktoré majú istú nadstavbu v tom, že manželstvo je pre veriacich sviatosť. A ľudia, ktorí berú svoje náboženstvo vážne, na to berú ohľad. A teda – drží ich to viac pokope. Neznamená to však, že by sa vyhli problémom v spolužití. Majú ich také isté ako všetci ostatní, len neprídu tak skoro k názoru, aby to ukončili.

Tá trvácnosť, vytrvalosť je tam?

Myslím si, že láska je okrem citu aj vôľa a záväzok. Už len to, že sa dvaja na- sťahujú pod jednu strechu, je záväzok, už tam je prejav niečoho, hoci to nie je na papieri. A záväzok i vôľa je hlavným faktorom pri rozchode. Ľudia povedia, že už sa nemilujú a, samozrejme, je ťažké žiť s niekým, koho nenávidíme alebo kto nenávidí nás. Takže sa to odôvodňuje citmi. Ale v konečnom dôsledku je to rozhodnutie rozísť sa, takže tam hrá úlohu aj vôľa.

A čo ostatné veci, ktoré patria ku vzťahu?

Treba pracovať na tom, aby bol vzťah dostatoč- ne vyživený. Aby bol blízky, otvorený a intímny. Napriek zmene v spoločnosti máme my ľudia s intimitou rovnaké problémy ako pred päťdesiatimi rokmi. V tejto oblasti sa nezmenilo nič. Nie je jednoduché sa pred partnerom otvoriť a úplne sa mu odovzdať. Mnohí sa toho bojíme. Mnoho ľudí to aj dokáže. Na pol roka, na dva roky. No potom prídu v spolužití zranenia. A tie zákonite prídu! A po zraneniach sa ľudia začnú zatvárať. Tak TOTO keby vedeli ľudia odhadnúť, kedy sa u nás začína fáza zatvárania, uvedomili si to a následne hľadali spôsob, ako s tým naložiť, ako to zmeniť. To by bola taká všeobecná rada. Prakticky to znamená to, čo všetky americké babky hovoria svojim deťom: Musíte sa porozprávať. Neexistuje nič lepšie ako rozhovor.

Často tu mám partnerov, ktorí sa rozprávajú. Stačí, aby žena povedala niečo, ani nie kritické, len vymenovávala rozdiely medzi sebou a partnerom a partner bol v momente ako na ihlách. A nasledoval útok alebo obrana. Toto je evidentné najmä pri prvých sedeniach, keď sa terapia len začína. Ak sa začne partner schovávať, potom sa schováva za niečo. Za štít a barikádu. A to už nie je otvorenosť a intimita. To už nie je to, po čom obaja v hĺbke srdca túžia.