Konflikty patria k bežnému životu. Bez nich by nebol vývoj, na druhej strane niektoré sú zúfalo zbytočné. Hoci by mali ísť „jedným uchom tam a druhým von“, u vás sa to nedeje - okupujú vašu myseľ ešte dlho potom, čo sa odohrali. Prečo? A je možné naučiť sa drobné roztržky prechádzať bez mihnutia oka? Odborník má jednoznačnú odpoveď!

Konflikt náš každodenný

„Čo tu tak hlúpo stojíte? To je taký problém pohnúť sa o dva metre ďalej?!“ rozčuľuje sa spolucestujúci v autobuse a prebodáva vás vražedným pohľadom. Vaša tvár sa sfarbuje do červena, nohy sa posúvajú prikázaným smerom a on nedá pokoj: „No, ešte, ešte, chodiť viete, nie?“ Neodpovedáte, sklopíte oči a jeho slová vás prenasledujú aj potom, čo dopravný prostriedok opustíte. Roztržka si nezaslúži ani sekundu pozornosti, ale vám víria v hlave otázky: Skutočne ste stáli „tak hlúpo“? Mal pravdu? Mal právo vás kritizovať? A stalo by sa to, keby ste boli stáli na inom mieste? Máte pokazený celý deň. Zbytočne. Podobným konfliktom sa nevyhnete. Lepšie je naučiť sa s nimi pracovať.

Ste „autotrápič“, alebo „provokatér“?

„Ľudstvo akoby sa delilo na dve vzájomne sa doplňujúce a zároveň nezmieriteľné čeľade. Na jednej strane sa dajú nájsť „provokatéri“ – ktorí majú zvláštnu záľubu vo vyvolávaní stretov, na strane druhej potom akísi ´autotrápiči´,“ hovorí psychológ Petr Šmolka a pokračuje: „Príslušnosť k jednej či druhej čeľadi je daná čiastočne našimi detskými skúsenosťami – aké správanie sa odmeňovalo a aké trestalo, ale i hodnotovými orientáciami a z nich vyplývajúcim sebaobrazom.“ Zatiaľ čo pre provokatérov je podľa psychológa hodnotou pocit víťazstva, spojený často s pokorením ostatných – bude sa hádať vždy a všade, pre autotrápičov býva analogický konflikt spojený s pocitom vlastného zlyhania – preto všetky tie otázky a výčitky voči sebe samému.