Ako prebieha vaša bežná partnerská hádka? Na chvíľu vybuchnete, ale rýchlo sa upokojíte, sadnete si a spoločne pri čaji preberiete, ako danú situáciu vyriešiť? Alebo lietajú bytom nadávky, výčitky a kusy nábytku, to všetko zakončené bezmocným plačom nad neriešiteľnou situáciou? Naučte sa komunikovať dospelo.

Už nie ste malé deti

Rozdiel v týchto dvoch modelových príkladoch riešenia konfliktov je v tom, či sa ich pokúšate riešiť ako dvaja dospelí, alebo ako malé deti. K nedospelej komunikácii nepatrí len zlosť a hádzanie hračkami, ale tiež výčitky, manipulácie alebo vydieranie. To, či sa vieme ku konfliktným situáciám postaviť čelom, alebo sa v nich len bezmocne plieskame, súvisí s tým, ako s nami komunikovali rodičia.

Spomínate na tú čarovnú vetu: „Ty si teraz upraceš izbu a ja ti za to dám cukrík?“ Tam niekde sa zrodila prapríčina toho, prečo nedokážete donútiť svojho spolubývajúceho vložiť aspoň raz za čas špinavý tanier do umývačky a šermujete okolo seba vetami typu: „Ja tu pre teba varím a upratujem, a ty ani nemôžeš vyniesť smeti!“ Náš partnerský vzťah je po tom rodičovskom druhý najbližší, a práve preto sa v ňom verne odrazí všetko, čo sme do seba v detstve a dospievaní nasali.

Za chyby rodičov sa platí

„V terapii sa stretávam s tým, aké škody môže napáchať komunikácia, ktorú sme často počuli od svojich rodičov v detstve,“ hovorí psychoterapeutka a koučka Tereza Zahrádková. Naše návyky z detstva podľa nej nemusia vôbec súvisieť s tým, či bol rodič dobrý a milujúci, alebo či to bol cholerický pedant bez kúsku pochopenia. Ide o to, či  dokázal, či nedokázal oznamovať požiadavky svojmu dieťaťu tak, aby ho rešpektoval a dieťa mohlo rešpektovať jeho.

Práve „nerešpektovanie“ je základná chyba, ktorú si v sebe nesieme zakódovanú celý život. Pre súčasnú generáciu štyridsiatnikov bola napríklad typická prísna výchova pod vedením dominantných rodičov, ktorí rozhodovali o všetkom od toho, čo si ako dieťa oblečiete a vezmete na raňajky, až po to, na ktorú školu pôjdete študovať a s kým sa budete a nebudete kamarátiť. „V takom prípade dieťa začne byť pasívne, pretože akýkoľvek odpor nemá zmysel. Je prispôsobivé, dobré a často bezproblémové. Lenže tak sa potom správa aj v živote. A zrazu má osemnásť a rodičia sú prekvapení, že ich potomok je taký nesamostatný a nepriebojný. A dieťa je z toho rozčarované, pretože v podstate nedokáže byť samostatné,“ vysvetľuje odborníčka. Pasivita a prispôsobivosť sa potom, samozrejme, neskôr odrazí i v partnerskom vzťahu.