Osud nebol k nám všetkým rovnako spravodlivý. Zatiaľ čo niekto žije život ako v bavlnke, iný už padá od únavy z neustáleho prekračovania polien, ktoré mu hádže pod nohy. To, ako sa ku svojmu životu postavíme, záleží však už na nás. To my sa musíme rozhodnúť, či jeho opraty pevne uchopíme do svojich rúk a či pristúpime na rolu pasívnej a ubližovanej obete.

Môžu za to ostatní...

„Mentalita obete je postoj, aký niektorí ľudia zaujímajú voči dianiu okolo seba. Postoj, v  dôsledku ktorého za svoje problémy vinia ostatných,“ vysvetľuje americká psychologička Barbara De Angelis. Títo ľudia nevidia možnosť, že by sa na svojom živote mohli podieľať aj oni sami. Majú pocit, že sa im zlé veci jednoducho dejú, že sú obeťami nešťastného osudu a nemajú šancu s tým akokoľvek pohnúť. Syndróm obete nie je v skutočnosti choroba, ale skôr extrémny variant toho, čo si v sebe v malej miere nesie asi každý z nás. A v čom teda tento syndróm spočíva?

Asi najcharakteristickejším znakom pre rolu obete je to, že odmieta niesť zodpovednosť za udalosti a okolnosti, ktoré ju stretnú. Je večne nespokojná, narieka, sťažuje sa, ale nikdy nie na seba. Vždy je tu niečo alebo niekto druhý, kto za jej situáciu môže. Neváhajú obviňovať kohokoľvek, trebárs i tých, ktorí to s nimi myslia dobre alebo sa im pokúšajú pomôcť. Veď tie ich rady za nič nestáli a nakoniec mali pravdu – vôbec im nepomohli. To je, mimochodom, ďalšia z charakteristík obetí – zo všetkých síl sa bránia podniknúť čokoľvek, čo by mohlo zlepšiť ich situáciu.

„Pokúste sa takému človeku navrhnúť, čo má robiť, aby sa cítil lepšie alebo vyriešil svoj problém a vypočujte si množstvo dôvodov, prečo je váš návrh nanič,“ opisuje odborníčka. „Niektoré obete od vás dokonca budú očakávať, že ich zachránite alebo ich problémy vyriešite. Iné neočakávajú nič, len súcit, pretože ten je jediným spôsobom získania pozornosti, ktorý uznávajú. A, prirodzene, stať sa zodpovedným a nezávislým by bolo nepraktické. Kto by si ich potom všimol, keď už nepotrebujú pomoc?,“ dodáva psychologička. 

Ako z blízkeho človeka vyrobí "večná obeť" agresora

Súčasťou pasívneho prístupu k životu je i pramalá schopnosť vyjadrovať svoj hnev a zlobu. Teda, nie že by ich títo ľudia vôbec necítili a nevyjadrovali. Namiesto otvorenej konfrontácie však dávajú prednosť skrytému vyjadreniu – v podobe výčitiek, manipulácií alebo vyvolania pocitov viny. „Obeť sa vo vás snaží vyvolať pocit viny z toho, že vám sa darí, keď jej sa nedarí. Podsúva vám, že máte šťastie a ona nie, ale už nechce vidieť, čo všetko musíte obetovať, aby ste mali to, čo máte. Jej cieľom je vyvolať vo vás ľútosť a prinútiť vás, aby ste sa o ňu postarali, a zároveň vás urobiť zodpovednými za jej utrpenie, prípadne za jej budúce šťastie,“ upozorňuje psychologička.

„Toho všetkého sa môže pokúsiť docieliť i zvodnosťou a lichôtkami: ‚Ty si jediný človek, ktorý má pre mňa pochopenie.‘ Alebo: ‚Neviem, čo by som si bez teba počal.‘ Pokiaľ je obeť šikovná, dokáže vám dokonca nahovoriť, že keď sa o ňu budete starať, veľmi tým získate,“ vraví odborníčka. Niektoré obete zase mieria šípom svojej agresie dovnútra. Schovávajú ju vo svojom vnútri, dusia ju alebo dokonca obracajú voči sebe samým. Sú zaplavené výčitkami a pocitmi menejcennosti. „Nič nezvládam.“ „Som neschopný.“ „Každému som len na smiech.“ Také pocity zúfalstva, bezmocnosti a sebaľútosti často vedú k depresii.