Existuje veľa spôsobov, ako sa s niekým rozísť. V súčasnosti sa na to často využíva takzvaný ghosting, kedy jednoducho hráte mŕtveho chrobáka. Zdá sa to asociálne, neúprimné, hovoríme, že ľudia prišli o súcit, akí sú skazení a vzťahy spejú k záhube. Skutočne?

Mŕtvy chrobák

V dobe internetu a e-mailov ide o zaručenú metódu, ktorá druhému jasne naznačí, že nemáte záujem. Ghosting je z anglického slova „ghost“ alebo duch. Jednoducho teda zmiznete. Napríklad tak, že prestanete komunikovať. Netýka sa to dlhodobých vzťahov, keď už spolu žijete v jednej domácnosti, tam ghosting nefunguje.

Väčšinou je to záležitosť spätá so zoznamovaním, kedy po prvom alebo niekoľkých prvých stretnutiach už zrazu bez vysvetlenia nenasleduje ďalšie. Deje sa to aj vo vzťahoch, kde síce zatiaľ nezdieľate hypotéku a kúpeľňu, ale okolie vás vníma (alebo tiež jeden z vás), že tak akosi patríte k sebe. Lenže potom jedného dňa odošlete esemesku a nedostanete odpoveď, i keď na displeji smartfónu vidíte, že si dotyčný vašu správu, samozrejme, okamžite prečítal. Buď teda skúsite poslať ešte jednu správu, alebo dotyčného taktiež začnete ignorovať.

Storočie zbabelcov?

Človek, ktorý hrá mŕtveho chrobáka by mohol vyzerať ako zbabelec. Mnoho ľudí však tvrdí, že to nerobí zo zbabelstva, ale len jednoducho nemá chuť vysvetľovať niekomu, koho pozná krátko, dôvody jeho rozhodnutia. Zaberie to totiž viac času a zoberie viac energie. Ineý názor má však koučka Maya Borgueta. Tá publikovala v polovici minulého roku v internetovom denníku Huffington Post názor, v ktorom uvádza, že ghosting znamená predovšetkým nedostatok odvahy konzultovať nepríjemnosti a tiež im aj čeliť.

Veľa ľudí to vníma tak, že rozchod metódou mŕtveho chrobáka je šetrnejší. Keď sa druhý neozýva, môžeme sa utešovať, že má možno veľa práce, odišiel do zahraničia alebo čokoľvek iné, každopádne to človeku neuberá sebavedomie a sebadôveru. Odborníčka však tvrdí, že ghosting má nakoniec omnoho horší dopad na psychiku človeka ako rozchod z očí do očí. Čím častejšie sa totiž vyhýbate konfliktu, nechcete ho iniciovať ani naň reagovať, tým výživnejšie podhubie tvoríte pre všetky svoje úzkosti a strachy.

Výber partnera ako výber sendviča

Problém dneška môže byť aj v počte vzťahov. Zatiaľ čo naši rodičia mali možno dvoch, troch partnerov za celý život (často z tej istej dediny alebo mesta), absolvovali možno dva rozchody a k tomu pár nie tak vážnych odmietnutí, my tento počet stíhame pokojne za týždeň a náš zoznamovací rádius je podstatne väčší ako ulica, na ktorej sme vyrastali. Človek sa potom nemôže čudovať, že odmietnutie alebo rozchody spovrchneli, keď možností je toľko, že k nim pristupujeme ako k výberu obedového sendviča: chcem toto, toto, tamto, nemáte, fajn, vďaka, nechutí mi, idem niekam inam.