Vedecké poznatky naznačujú, že zhruba päťdesiat percent informácií prijímaných v priamej interakcii s ľuďmi, je založených na reči tela. Približne desať percent tvoria slová a až štyridsať percent analyzujeme z tónu hlasu.

Základy výskumov neverbálnej komunikácie položil už v roku 1872 Charles Darwin v diele „Vyjadrenie emócií u človeka a zvierat“. Skutočne populárnou sa téma stala až na prelome šesťdesiatych rokov s rozvojom sociálnej psychológie. Dnes nájdete množstvo poučiek, akým signálom sa vyhnúť na prvom rande, ako mať na pracovnom poho- vore položené ruky alebo ako odhaliť, keď nám partner klame. Dodajme, že množstvo z nich prežíva len vďaka internetu a nekritickému preberaniu dávno vyvrátených poloprávd. Pozrime sa na fakty o neverbálnej komunikácii kritickejšie, s ohľadom na jemné nuansy medzi pohlaviami.

Kto je "ukecaný" a kto naozaj počúva

Známy mýtus, ktorý pretrváva dodnes je, že ženy rozprávajú viac ako muži. V skutočnos- ti sú si obe pohlavia v prejavoch komunikácie rovné. Ženy sú však úspešnejšie v dekódovaní neverbálnej stránky reči. Vedecká obec sa na vysvetlení dosiaľ úplne nezhodla. Najčastejšie sa prijíma téza, že ide o vplyv výchovných faktorov. Podporuje to i pozorovanie, že sa tieto rozdiely postupne oslabujú, čo podľa vedcov môžeme pripísať k menšiemu zdôrazňovaniu rolových statusov u detí v posledných dekádach.

Vedci z Yale University publikovali v roku 2003 štúdiu, ktorá podrobne zaostrila pozornosť na úsmev. Zistili, že ho ovplyvňuje kultúra, etnicita, ale aj to, či sa jedinec cíti byť pozorovaný. Precíznou analýzou starších výskumov popreli dovtedy prijímanú tézu, že sa ženy usmievajú výrazne častejšie ako muži. Rozdiel je v skutočnosti len mierny. Ak sa v západných kultúrach usmievajú ženy viac, je to podmienené najmä výchovou malých dievčat, ktoré sú vedené k zmierlivejšiemu postoju v konfliktných situáciách. Relevantný rozdiel medzi úsmevmi však nájdeme aj medzi americkými a anglickými ženami. Tento fakt teda prihráva téze, že ide o kultúrne podmienený sociálny konštrukt.