Jedni hovoria, že pár faciek funguje lepšie ako zdĺhavé vysvetľovanie. Iní varujú, že bitím deti nevychováme, ale urobíme z nich vystrašených a agresívnych jedincov. Je teda vhodné trestať deti bitím, alebo nie?  A ak áno, tak kde je hranica, ktorá prospieva výchove, rodiacim sa detským osobnostiam, a pri ktorej nehrozí, že deťom po psychickej či fyzickej stránke ublížime?

Následky minulosti

Po dlhé storočia bola výchova detí okrajovou záležitosťou. Deti od štyroch piatich rokov ťažko pracovali, ak neposlúchli, tak jednoducho dostali na zadok. Nebol čas na nejaké psychologické rozbory situácie. Nehovoriac o tom, že dlho sa rodilo aj desať detí na rodinu, a v takom množstve jednoducho nebýval priestor pre porozumenie krehkej detskej duši v situácii, keď rodičia boli radi, že vôbec všetkých nakŕmia. Výprasky tak možno boli logickou cestou, ako deti usmerňovať. 

„Moja deväťdesiatročná babička mi nedávno na otázku, ako vlastne vychovávala svoje deti, teda môjho otca a jeho sestru, odpovedala, že nijako. Nemala na to čas, pretože ráno vstávala o štvrtej ku kravám, a večer chodila spať o polnoci, keď zarobila na chlieb na ďalšie dni. Ak vraj náhodou bolo treba výchovne zasahovať, spravila to facka alebo pár po zadku a tresty v podobe ťažkej driny, ktorej bolo u nich na statku habadej,“ potvrdzuje 32 - ročná Maja. 

Súčasné trendy

Práve posledné dve tri desaťročia priniesli zásadnú zmenu v pohľade na výchovu a odborníci sa začali intenzívne venovať detskej duši i následkom, ktoré si nesie z (nadmerných) fyzických trestov. A tento vývoj pôjde ešte ďalej. 

„Myslím, že je to dlhotrvajúci, postupný proces vo vývoji výchovných prístupov, ktorý bude určite aj naďalej pokračovať, a to s ohľadom na trendy doby, aktuálne výskumy a psychologické štúdie, ktoré už nemá k dispozícii iba študovaná, odborná verejnosť, ale aj sami rodičia. Sú tu tzv. populárno-náučné knihy písané odborníkmi na detskú dušu práve smerom k rodičom. Je tu internet a na ňom záplava informácií,“ hovorí k tomu psychologička a špeciálna pedagogička.

Hra na perfektného rodiča


Všetko to však vedie aj k mnohým extrémom. Jedným z nich sa stala túžba dosiahnuť akúsi príručkovú vychovávateľskú dokonalosť. „Stalo sa mi, že ešte pred narodením dcéry som si prečítala, čo som mohla. A už do pôrodnice som išla s desom v očiach – u nás doma bolo normálne dostať občas na zadok. Ale po všetkých tých príručkách, ktoré som si načítala o psychológii dieťaťa, som jednoducho mala hrôzu z toho, že raz dieťa plesnem po zadku. Čas, samozrejme, ukázal, že nič sa neje také horúce, ako sa uvarí, a hoci má teraz malá čerstvých päť rokov, plesnúť som ju zatiaľ musela len párkrát. Napriek tomu si dobre pamätám ten chaos, aký vo mne vyvolal nadbytok informácií,“ spomína 28 - ročná Petra. 

Rodičia toho dnes totiž čítajú toľko, že potom nemajú odvahu sa dieťaťa nejako dotknúť z obavy, že by pošramotili jeho krehkú dušičku. Nikto nepopiera, že s deťmi je to naozaj na ostrie noža. Rodič musí balansovať vo výchove ako na lane nad priepasťou, ale striktne sa držať toho, že dieťa nikdy, nikdy, nikdy nebuchnem? A že budem len dokonalý rodič, ktorý rozumie každému gestu svojho milovaného potomka? To je pre rodičov, ktorí sa snažia o príručkovú perfektnosť, jedine cesta do pekiel. A čo si budeme navrávať, pre dieťa tiež. Život a ľudia, ktorých stretne, s ním totiž väčšinou nebudú zaobchádzať  empaticky a všeličo by potom takú ohľaduplne, trpezlivo vychovávanú skleníkovú kvetinku mohlo „zomlieť“. 

Zaucho ako precitnutie?