O ľuďoch s Aspergerovým syndrómom sa zvykne hovoriť, že sú ako z inej planéty a že sa sem nehodia. Ako by ľudia okolo nich hovorili inou rečou, udržiavali čudné návyky a správali sa podľa tajomných a nezrozumiteľných pravidiel. 

Aspergerov syndróm je ochorenie, ktoré patrí medzi takzvané poruchy autistického spektra. Ide o druh autizmu s relatívne ľahšími príznakmi. Ľudia, ktorí ním trpia, sa vyznačujú najmä problémami v sociálnej interakcii.

Prvý raz ho spomenul v roku 1944 viedenský pediater Hans Asperger, ktorý aj nedobrovoľne zapožičal ochoreniu svoje meno. Hovoril vtedy o deťoch s výraznou sociálnou disfunkcou, so špecificky nápadným správaním, odlišným spôsobom vyjadrovania a myslenia a zlou verbálnou komunikáciou. Jeho poznatky oprášila až v 80. rokoch  britská psychiatrička Lorna Wingová, ktorá u niektorých svojich pacientov s autizmom nachádzala príznaky opisované Hansom Aspergerom. 

Hovorila predovšetkým o nedostatku empatie, malej alebo nulovej schopnosti nadviazať priateľstvo, pedantskej reči, chudobnej neverbálnej komunikácii, prehnanom záujme o určité predmety, neobratných pohyboch a zvláštnom držaní tela. V roku 1992 bol potom Aspergerov syndróm prijatý do oficiálneho klasifikačného systému chorôb skupiny porúch autistického spektra, teda medzi najzávažnejšie vývojové poruchy, ktoré bývajú spojené s obmedzením vo všetkých oblastiach života. 

Problémy v medziľudských vzťahoch 

Ľudia s Aspergerovým syndrómom sú už od detstva nápadní problémami v sociálnych situáciách. Na rozdiel od nás ostatných často nevedia, aké správanie sa od nich očakáva a čo vlastne ľudia myslia tým, čo hovoria. Môžu potom v dôsledku toho pôsobiť drzo alebo arogantne. Na prvý pohľad potom budí dojem nevychovanca alebo rozmaznaného „fagana“. Málokto už však tuší, čo všetko si rodičia pri jeho výchove vytrpeli a koľko úsilia ich snaha stála. 

Ďalším výrazným problémom je nadväzovanie priateľstva a nových vzťahov. "Už v detskom veku majú ľudia s autizmom len málo alebo žiadnych priateľov, často uprednostňujú prítomnosť dospelých, ktorí sa zdajú byť menej nebezpeční. Ostatné deti pôsobia rušivo aj preto, že sú pre dieťa s autizmom nevypočítateľné a stoja v ceste jeho potrebe poriadku,“ píše vo svojej knihe doktorka Christine Preissmann, lekárka, ktorá sama trpí Aspergerovým syndrómom. 

V tomto veku však dieťaťu osamotenosť väčšinou neprekáža a je tak spokojné. Vyzerá, že nevie, ako sa má k rovesníkom správať, a zdá sa, že pre nadväzovanie kontaktov ani nemá výraznú motiváciu. Pokusy mnohých rodičov pozvať rovesníkov domov, a tým mu pomôcť získať kamarátov, sú preňho, naopak, často neznesiteľné.

Pomáha pochopenie okolia

Sociálne situácie často ľudí s Aspergerovým syndrómom zmätú. Chýba im totiž schopnosť abstrakcie. Určite si viete predstaviť, ako potom musia takého človeka zmiasť vety typu „mám toho plné zuby“ alebo „že ťa huba nebolí“. 

S tým súvisí aj ich problém viesť všedné rozhovory o ničom. „Nechápem, prečo by som sa mala baviť s druhými, keď práve nie je o čom. Nerobí mi problém prednášať pre sálu poslucháčov na odbornej prednáške, ale desí ma dať sa s niekým do reči len tak. Chýba mi materiál, a to ma znervózňuje. Neviem, čo by som im mala povedať ,“ rozpráva o svojich ťažkostiach dvadsaťosemročná dizajnérka Lenka trpiaca Aspergerovým syndrómom. 

V práci o jej ochorení všetci vedia, čo jej situáciu veľmi vylepšuje: „Už aspoň trochu chápu, prečo sa správam podľa nich tak čudne. Jedna kolegyňa mi povedala, že si predtým myslela, že som zlá a namyslená, ale že ma teraz vidí inak, keď už aspoň tuší, čo sa so mnou deje.“  

Hlavne žiadne zmeny