O ľuďoch s Aspergerovým syndrómom sa zvykne hovoriť, že sú ako z inej planéty a že sa sem nehodia. Ako by ľudia okolo nich hovorili inou rečou, udržiavali čudné návyky a správali sa podľa tajomných a nezrozumiteľných pravidiel. 

Aspergerov syndróm je ochorenie, ktoré patrí medzi takzvané poruchy autistického spektra. Ide o druh autizmu s relatívne ľahšími príznakmi. Ľudia, ktorí ním trpia, sa vyznačujú najmä problémami v sociálnej interakcii.

Prvý raz ho spomenul v roku 1944 viedenský pediater Hans Asperger, ktorý aj nedobrovoľne zapožičal ochoreniu svoje meno. Hovoril vtedy o deťoch s výraznou sociálnou disfunkcou, so špecificky nápadným správaním, odlišným spôsobom vyjadrovania a myslenia a zlou verbálnou komunikáciou. Jeho poznatky oprášila až v 80. rokoch  britská psychiatrička Lorna Wingová, ktorá u niektorých svojich pacientov s autizmom nachádzala príznaky opisované Hansom Aspergerom. 

Hovorila predovšetkým o nedostatku empatie, malej alebo nulovej schopnosti nadviazať priateľstvo, pedantskej reči, chudobnej neverbálnej komunikácii, prehnanom záujme o určité predmety, neobratných pohyboch a zvláštnom držaní tela. V roku 1992 bol potom Aspergerov syndróm prijatý do oficiálneho klasifikačného systému chorôb skupiny porúch autistického spektra, teda medzi najzávažnejšie vývojové poruchy, ktoré bývajú spojené s obmedzením vo všetkých oblastiach života. 

Problémy v medziľudských vzťahoch 

Ľudia s Aspergerovým syndrómom sú už od detstva nápadní problémami v sociálnych situáciách. Na rozdiel od nás ostatných často nevedia, aké správanie sa od nich očakáva a čo vlastne ľudia myslia tým, čo hovoria. Môžu potom v dôsledku toho pôsobiť drzo alebo arogantne. Na prvý pohľad potom budí dojem nevychovanca alebo rozmaznaného „fagana“. Málokto už však tuší, čo všetko si rodičia pri jeho výchove vytrpeli a koľko úsilia ich snaha stála. 

Ďalším výrazným problémom je nadväzovanie priateľstva a nových vzťahov. "Už v detskom veku majú ľudia s autizmom len málo alebo žiadnych priateľov, často uprednostňujú prítomnosť dospelých, ktorí sa zdajú byť menej nebezpeční. Ostatné deti pôsobia rušivo aj preto, že sú pre dieťa s autizmom nevypočítateľné a stoja v ceste jeho potrebe poriadku,“ píše vo svojej knihe doktorka Christine Preissmann, lekárka, ktorá sama trpí Aspergerovým syndrómom. 

V tomto veku však dieťaťu osamotenosť väčšinou neprekáža a je tak spokojné. Vyzerá, že nevie, ako sa má k rovesníkom správať, a zdá sa, že pre nadväzovanie kontaktov ani nemá výraznú motiváciu. Pokusy mnohých rodičov pozvať rovesníkov domov, a tým mu pomôcť získať kamarátov, sú preňho, naopak, často neznesiteľné.

Pomáha pochopenie okolia

Sociálne situácie často ľudí s Aspergerovým syndrómom zmätú. Chýba im totiž schopnosť abstrakcie. Určite si viete predstaviť, ako potom musia takého človeka zmiasť vety typu „mám toho plné zuby“ alebo „že ťa huba nebolí“. 

S tým súvisí aj ich problém viesť všedné rozhovory o ničom. „Nechápem, prečo by som sa mala baviť s druhými, keď práve nie je o čom. Nerobí mi problém prednášať pre sálu poslucháčov na odbornej prednáške, ale desí ma dať sa s niekým do reči len tak. Chýba mi materiál, a to ma znervózňuje. Neviem, čo by som im mala povedať ,“ rozpráva o svojich ťažkostiach dvadsaťosemročná dizajnérka Lenka trpiaca Aspergerovým syndrómom. 

V práci o jej ochorení všetci vedia, čo jej situáciu veľmi vylepšuje: „Už aspoň trochu chápu, prečo sa správam podľa nich tak čudne. Jedna kolegyňa mi povedala, že si predtým myslela, že som zlá a namyslená, ale že ma teraz vidí inak, keď už aspoň tuší, čo sa so mnou deje.“  

Hlavne žiadne zmeny 

Ľudia s Aspergerovým syndrómom mávajú radi pravidelnú rutinu. Pre duševnú pohodu potrebujú systém a poriadok a akékoľvek vybočenie ich môže vyviesť z miery. Môžu tak pôsobiť veľmi perfekcionisticky, až obsedantne.

Zmena je potom zásahom do ich mapy sveta, s ktorým sa len ťažko vyrovnávajú. Je dôležité informovať ich o nej v dostatočnom predstihu, novú situáciu poriadne prebrať, naplánovať a celkovo sa na ňu pripraviť.

 „Tri roky som chodila do práce po rovnakej trase. Vedela som, o koľkej kam prídem, kde koho stretávam a akým tempom musím ísť, aby som prišla bez problémov načas. Potom u nás na ulici opravovali chodník a cestu dočasne uzavreli. Každý deň bola pre mňa cesta po novej trase do práce neuveriteľným utrpením, a hoci mi manžel vytlačil mapu, strašne som sa bála a nezvládala to,“ opisuje štyridsaťosemročná predavačka Jana. 

Čudní inteligenti 

Hoci Aspergerov syndróm patrí medzi vážne vývojové poruchy, neznamená to, že by deti s týmto ochorením neboli schopné začleniť do bežnej školskej dochádzky. Dokonca medzi nimi nájdeme mnohé s vysokým IQ a neobvyklým nadaním. 

Charakteristické pre deti s Aspergerovým syndrómom sú úzko vyhranené a často nezvyčajné záujmy. Dokážu sa napríklad naučiť naspamäť mená v kalendári, cestovný poriadok vlakov v celej Slovenskej republike alebo GPS súradnice svetových letísk.

„Náš Jurko sa veľmi zaujíma o vlaky,“ rozpráva Jolana, matka pätnásťročného chlapca s Aspergerovým syndrómom. „Nosí u seba neustále podrobnú mapu vlakových spojov, ktorú pozná naspamäť a rád ju ukazuje druhým. Povie vám z hlavy, kde je z akého miesta najbližšia zastávka a kedy ide ktorý vlak. Je jednoducho posadnutý všetkým, čo sa vlakov týka.“ 

Aspergerov syndróm a škola

V škoel im môže robiť problém porozumieť, čo od nich učiteľ vlastne chce alebo sa prispôsobiť novým situáciám a zmenám. Ani ich nálada nebýva stabilná, a hoci na nich na prvý pohľad nemusí byť nič vidno, v ich vnútri sa môže odohrávať búrlivý boj.

„Učiteľa môže zmiasť, keď žiak s autizmom v rôznych predmetoch dosahuje veľmi rozdielne výsledky a aj v rámci jedného predmetu sa jeho výkon zo dňa na deň môže veľmi líšiť. Ak sa javí vo vyučovaní často ako nepozorný, môže sa to chápať ako prejav nezáujmu alebo dokonca lenivosti,“ vysvetľuje doktorka Christine Preissmann. 

Deti s Aspergerovým syndrómom potom niekedy v dôsledku nedorozumení nosia zo školy žiacku knižku plnú poznámok a niektorí učitelia môžu byť ich správaním pobúrení. Aj preto býva vo vážnejších prípadoch s dieťaťom v škole asistent, ktorý mu pomáha a dohliada na to, aby správne pochopilo, čo sa okolo neho deje.

 

Foto: Shutterstock