Mám predstierať, že ho nevidím a že nepočujem jeho hlúpe poznámky? Alebo je lepšie sa ohradiť, prípadne sa s ním pustiť do hádky? Ako sa ideálne správať k ľuďom, ktorí nám dávajú najavo svoje nepriateľstvo, aby nám prestali otravovať život?

Problém náš každodenný

Že žiadnych nepriateľov nemáte? Alebo sa aspoň snažíte žiadnych nemať? To je isto chvályhodná snaha, ale nalejme si čistého vína: všetci máme nepriateľov. Áno, žijú medzi nami jedinci, ktorí sa snažia zapáčiť sa druhým za každú cenu, preto sa maximálne prispôsobujú komukoľvek a čomukoľvek, eventuálne sú takí nevyhranení, že nemajú nič svoje, čo by mohli obhajovať. Ale aj tak sa nájdu takí, ktorí ich neznášajú. 

Rozhodnutie, či budeme mať nepriateľov alebo nie, totiž nezáleží len na nás.Vezmite si napríklad Gándhího alebo Dalajlámu. Ťažko nájdete osobnosti, ktoré by sa úprimnejšie usilovali o láskavosť, súcit a harmonické vzťahy medzi ľuďmi, a koľko majú nepriateľov!

Ako vzniká nepriateľstvo

Nepriateľstvo obyčajne vzniká ako dôsledok vlastného vnútorného konfliktu („nemôžem sám so sebou vydržať“) alebo konfliktu medzi dvoma ľuďmi („nikdy mu nezabudnem, čo mi urobil“), pričom v druhom prípade môže ísť aj o neprejavený spor („len ho vidím, a hneď by som mu jednu vrazil“, čo je okrem iného aj prípad oných známych osobností). Ponúka sa zviesť to na „odlišnú chémiu“, ale v skutočnosti je to práve naopak.

Psychológ Lubomír Smékal hovorí: „Nepriateľstvo vzniká v okamihu, kedy sa voči niekomu alebo voči nejakej situácii cítim bezmocný.“ A bezmocnosť môže prameniť z toho, že ten druhý mi zrkadlí čosi, čo mám aj ja, ale odmietam to z nejakého dôvodu prijať a vyrovnať sa s tým – možno preto, že mám strach (z neznámeho). Nie nadarmo sa hovorí – nepriateľ je náš najväčší učiteľ. Takže ako vidieť, chémia nepriateľov je odlišná len na prvý pohľad. Prečo sa napríklad tak často vymedzujeme voči Rómom? Prečo niektorí ľudia idú v tomto až do extrému a dávajú im otvorene najavo svoju nenávisť? Čo keď je to preto, že nám ukazujú spontánnosť a emocionalitu, ktorú my, upätí Európania, v sebe len tušíme (alebo ešte ani to nie), ale máme strach ju prejaviť?

Úsilie o harmóniu

Príroda nás nastavila, aby sme sa usilovali o harmóniu, teda o nastolenie vyváženého stavu. Núti nás teda neustále sa zaoberať nepriateľským „objektom“. Len si všimnite, koľko času a energie strávite premýšľaním, prečo vás niekto neznáša alebo čo vám zase urobil ten, koho neznášate vy. „Nepriateľstvo je atribútom neukončenia, teda stav mysle v situáciách, ktoré nemáme prijaté a uzavreté,“ pokračuje psychológ.

„Niektoré manželské páry sa rozvedú v pokoji a podarí sa im dohodnúť a ukončiť životnú kapitolu. Iné však do toho bodu nedospejú a môže u nich pretrvávať nepriateľstvo.“ Ako napríklad u mužov, ktorí si nájdu inú ženu a majú tendenciu stavať sa do pozície: „Vezmem si auto, ty si nechaj ten zvyšok.“ Je to pre nich forma odpustenia a na začiatku im pomôže vyriešiť pocit viny. Lenže časom takému mužovi predsa len príde ľúto, že nechal plazmovú televíziu aj chatu exmanželke, ktorá sa tak stane objektom jeho nenávisti. Hoci v skutočnosti nenávidí sám seba za vlastné správanie, začne s manželkou bojovať a premýšľať, ako by sa jej pomstil.